Outsiterz

Črepník z Florencie (WU23UC 2010)

Medzi turnaje s podtitulom “bolo tam veľa hráčov Outsiterz, ale neboli tam Outsiterz” po Amsterdame či Prahe patrili aj júlové majstráky sveta juniorov do 23 rokov vo Florencii. Fakt sa mi nechce zakladať blog na iných stránkach, preto (aj kvôli početnosti “našej” výpravy) píšem tento report sem. Slovensko poslalo na tieto majstrovstvá dva tímy – jeden do kategórie Open a druhý do Mixu. Už vopred chcem upozorniť, že budem písať hlavne o mixovom tíme, hoci slovko-dve možno prehodím aj o chalanoch (tuším niekto vo Florencii z open tímu hovoril, že má report rozpísaný, tak snáď ho niekedy aj dopíše (nie ako poniektorí zúfalci)).

Pondelok – Streda

Na turnaj som pricestoval až v stredu, keďže lepšie sme si rodinnú dovolenku naplánovať nevedeli. Zmeškal som tak pondelkovú opening game Japonsko vs. Švajčiarsko a mestskú hru po Florencii, kde sa mal tím čo najrýchlejšie odfotiť pri rôznych pamiatkach (a vôbec si ich tak nestihol pozrieť).

Čo bolo horšie, zmeškal som aj dva naše utorkové zápasy. Hneď náš prvý zápas na turnaji s Nemeckom sme prehrali 10:13. Prvý polčas sme vraj zaspali 3:9 a potom v druhom polčase dorovnali na 9:9 (opravte ma, ak sa mýlim).  Na zlomenie Nemcov to však nestačilo, hoci sme na nich (vraj) rozhodne mali (asi by to nebola výhra s prstom v nose, ale bola by to výhra). Je to paradox, no zaspatý prvý polčas v prvom zápase sa nakoniec ukázal pre naše neskoršie učinkovanie na turnaji ako rozhodujúci. Druhý utorkový zápas s Talianskom sme už poľahky vyhrali 17:4, o tomto zápase viac neviem (pokojne ma doplňte v diskusii).

Keď som si ešte na dovolenke pozeral rozpis na stredu, celkom som bol rád, že sme mali hrať iba jeden zápas, ktorý som mohol stihnúť. To som ale musel predtým absolvovať let z Turecka do Košíc (ktoré meškalo dve hodiny kvôli nejakej blbej kontrolke požiaru na palube), autom domov, za dve hodinky sa pobaliť, potom vlakom do Blavy, tam si pospať štyri hodiny, autobusom do Viedne na letisko a potom dvoma lietadlami do Florencie cez Stuttgart. Na počudovanie to bol aj najrýchlejší aj najlacnejší spôsob.

Najhoršia časť cesty bola ale MHD vo Florencii – nielen že majú vyhľadávanie spojenia na nete iba v taliančine, horšie je, že to vyhľadávanie spojenia vôbec nefunguje. No a tie autobusy – zistíte si horko ťažko, že máte ísť linkou 17, no na zastávke zistíte, že existuje 17A, 17B a 17C. Keď už o tom píšem, neskôr v nedeľu sa mi stala ešte lepšia vec: autobus mal vpredu vypísanú nie konečnú, na ktorú ide, ale tú opačnú (áno, naozaj šiel pre mňa správnym smerom). Prosto fakt chaos, už asi viem prečo sa “nadáva” do Talianov.

Späť k turnaju. V stredu na obed konečne prichádzam na hlavné fieldy, ktoré sú uprostred dostihovej dráhy. Neviem, kto prišiel na túto skvelú myšlienku (isto dáky Talian), ale o trávniku sa ABSOLÚTNE nedá hovoriť. Sú to také trsy hrubej buriny, ktoré občas vytŕčajú z prašného podkladu. O layoutoch nemôže byť ani reči, stačí mierny sklz a už ste celí doškrabaní. Za všetko hovorí príklad Majla (zo Škorpíkov), ktorý sa vyhádzal z alergie na slamu… To je len jedno z mnohých sklamaní tohto turnaja, ktorý na mňa organizačne vôbec nepôsobil ako majstrovstvá sveta (hoci len juniorov).

Späť k hre. Ako som písal, mali sme hrať iba jeden zápas, a to s Rakúskom. Mnohí po včerajšku kalkulovali s pohodovou výhrou (keďže sme jasne porazili Talianov, ktorí porazili Rakúšanov). Takéto výpočty sa na turnaji (vďaka mnohým prekvapeniam) ukázali ako veľmi zlé. Rakúšania sa s nami naťahovali o každý bodík, polčas po 50 minútach bol 6:5. Učinkovala na nás ich zóna, nejako to cez ňu nešlo. Odpútať na dva body sa nám podarilo až pred koncom času, v cape nakoniec vyhrávame 11:8. Toľko k pohodovej výhre nad Rakúskom. V kolečku pri Brunovej reči vznikla prvá okrídlená veta tohto turnaja, keď (Rakúšanom) povedal “see you in Europe”. Po zápase šup vyplávať sa do bazéna (jedna z mála super vecí bol voľný večerný vstup do bazéna), kde poniektorí aj strečovali rôzne potápačské figúry podľa Beatky (tá bola na brehu).

Potom si ale treba odšľapať (skoro) polhodinku z fieldov ku campingu. Toto asi tiež vymyslel nejaký Talian, neverím, že sa to nedalo vymyslieť lepšie. Akože premávali nejaké shuttle busy, ale iba dvomi spôsobmi: uprosím organizátorov, aby nejaký poslali (oni potom 20 minút hľadajú šoféra, ten ešte cestou oškrie shuttle, keďže šoférovať mu veľmi nejde) alebo spôsobom “náhodou nejaký stretnem” (veľmi zriedkavý spôsob). Tá polhodinka šľapania by nebola zlá, keby to nebolo treba absolvovať niekoľkokrát denne (a hlavne po zápasoch)…

Štvrtok

Vo štvrtok nás čakajú dva ťažké zápasy (hrá sa skupina 8 tímov každý s každým). Prvý ráno s Poľskom, ktoré sa na nás veľmi chystalo. Našťastie naša zóna funguje a máme asi o tri triedy lepšie baby ako oni. Poliaci sú z nich veľmi zúfalí, na sideline sme s Joeym zachytili nejaké výroky typu ” ku***, oni všetko hrajú cez baby”. Vyhrali sme 17:7 a v tomto zápase mám asi najlepší pocit tímového ducha a pozápasovej radosti (ktorý bohužiaľ občas chýbal). Na druhej strane Poliaci sú veľmi smutní. Deň predtým vyhrali tesne nad dobrým Belgickom, tak asi z toho boli nabudení na nás.

V druhom štvrtkovom zápase nás čaká práve Belgicko. Belgičania nás vyprovokovali svojim pivným cheerom k skutočnému skvostu medzi cheermi, ktorý mi znie v ušiach (bohužiaľ) ešte aj teraz. Na “rum, p***, cecky” sa nemôže hrabať ani stará dobrá dlhá pláž. Naša hra už nebola taká svostná ako cheer. V útoku sme kazili, zónová obrana nefungovala, mali pár dobrých handlerov, ktorí si to vedeli (často aj overheadmi) prehadzovať. Taktiež si matne pamätám, že mali dobré baby cez ktoré to hrali. Prehrali sme 10:17. Na naše ospravedlnenie dodávam, že išlo o neskorších finalistov a hrali naozaj pekne a dobre (škoda, že ich vo finále nabili Briti).

Večer sa konečne (poniektorí) poriadne najeme na fajnej talianskej pizzi, ktorá tak pretŕča cez tanier, že ani nevieme, z ktorej strany ju začať jesť. Píšem “konečne poriadne najeme” preto, lebo starostlivosť organizátorov o naše žalúdky bola dosť mizerná. Nielen že sme nemali večere zahrnuté v player’s fee a museli sme sa poflakovať po reštikách,  to by zase až tak nevadilo. Ale raňajky, ktoré v player’s fee akože zahrnuté boli, sa raňajkami dali nazvať iba horko-ťažko. Z jedného druhu cornflakov, mlieka, džemu a toastového chleba sa naozaj pred ťažkými hrami najedol málokto. Prvý deň som si ešte optimisticky hovoril, že sa to zlepší, ale figu… Bieda prebedúca počas celého týždňa.

Po pizzerke ideme na show game Open kategórie Austrália vs. Kolumbia. Chalanom z celého srdca závidím ihrisko s umelou trávou, po ktorej sa im musí behať miliónkrát lepšie než po tom strnisku. A zato si to behanie vychutnávali poriadne, Austrálčania hrali v útoku nádherne, málokedy mali Kolumbijčania šancu na obranu (hoci layoutovali aj do nemožných diskov). Aj keď Kolumbia hrala v útoku tiež veľmi pekne a behavo, Austrálčania s náskokom vyhrali. Ďalším paradoxom turnaja je, že Austrália nepostúpila do semifinále, hoci Kolumbia áno.

Piatok

V piatok nás čakajú posledné dva zápasy v skupine s dvoma tímami z ostrovov – Írskom a Veľkou Britániou. Prvý hráme ráno s Írskom. Opäť zohrali svoju úlohu kalkulácie a podceňovanie. Íri toho zatiaľ veľa nenavyhrávali, preto sa (skoro) všetci spoliehajú na to, že to pôjde ako po masle (pozri vyššie o zápase s Rakúskom). V čase tímového meetingu sme na mieste asi štyria-piati, ostatní meškajú (áno, dá sa vyhovárať na nechodiace shuttle busy, ale dalo sa aj odísť z campu s predstihom (a napríklad podporiť open tím, ktorý hrá skorší zápas)). Pri spoločnom strečingu som mal z niektorých pocit, že ešte ani nevstali. Na poriadne rozhádzanie a drilly už ani nezostal čas.

Našťastie to tentokrát išlo naozaj po masle, Íri hryzkali slabúčko. Ani sme sa nemuseli nejako extra pretrhnúť v zónovej obrane a zahodili si to sami a nevynútene. My v útoku chybujeme minimálne (pamätám si bod, v ktorom som trikrát zahodil :)). Vyhrávame 17:2, Jožo dostáva MVP veľkú zelenú čapicu a utekáme rýchlo z poludňajšieho slnka do tieňa regenerovať (rozumej pospať si) pred posledným zápasom v skupine. Situácia je dosť zamotaná, ak vchceme mať postup vo vlastných rukách, musíme nad Angličanmi vyhrať. Zatiaľ to dokázali iba Belgičania. Samozrejme, na takéto kalkulácie sme vtedy radšej nemysleli, teraz po turnaji si to už môžem dovoliť napísať.

Pred začiatkom zápasu začalo dosť fúkať, čo bola naša nevýhoda, keďže málokto vie dobre hádzať vo vetre oproti Britom, ktorým asi fúka častejšie. Prvý bod zápasu (tuším ich útok po vetre) trvá celú večnosť, pribúdajú minútky a hlavne neopodstatnené (a málokedy aj opodstatnené) cally. Že nebudú zrovna najspiritovejší tím, to sme dobre vedeli, ale vie nás to riadne “vytočiť”. Ten jeden bod trval tak dlho, že si v ňom oba tímy zobrali aj timeout… V útoku sa nám vôbec nedarilo, dokonca ani po vetre. Výsledok nie veľmi uspokojujúci 6:13. Opäť asi podobný prípad ako s Belgickom – boli od nás reálne fyzicky o dosť lepší, vychádzalo im veľa, nám máločo, ešte aj ten vietor a nekonečné callovanie k tomu. Mimochodom, opäť sme hrali s finalistom, dokonca Belgicko vo finále jasne nabili, hoci v skupine to bolo naopak (ale fandil som Belgicku, títo Briti spirit nula bodov).

Vysielame delegáciu vyzvedať do stanu organizátorov, či sme postúpili do semifinále alebo budeme hrať iba o 5-te až 8-me miesto. Prvé tri postupujúce tímy sú už jasné – Belgičania, Briti a Poliaci, nasledujú Nemci a my. Máme rovnako bodov ako Nemci, lepšie skóre ako Nemci, len ten nešťastný vzájomný zápas nie. Organizátori sú asi Taliani alebo čo, lebo sami netušia, či rozhoduje celkové skóre alebo vzájomný zápas. Niekto rozšíril fámu, že to má byť skóre ako v Prahe. Bohužiaľ, bola to iba fáma, aj v Prahe (ako sme sa neskôr dozvedeli) rozhodoval vzájomný zápas. Ani diplomatické snahy Brankiho a Čolky nepomáhajú, nakoniec im nalistovali príslušné pravidlá WFDF. Zahráme si už iba v spodnej skupine najprv s Írskom a potom sa uvidí.

Bola to veľká škoda, hoci sme na postup do finále asi reálne nemali, určite sme mohli zabojovať aspoň o bronz. Utešujeme sa aspoň plávaním a layoutovaním z brehu do bazéna, potom utekáme rýchlo do campu zbaliť veci na trading night a pozrieť show game (opäť) Open divízie Veľká Británia vs. (opäť) Kolumbia. Nie je to zďaleka ani taká pekná hra ako včera, Briti tradične callujú ako o život, do toho sa miešajú protesty temperamentných súperov. Na radosť hlavne Kolumbijčaniek vyhráva tentokrát Kolumbia, ich víťazné tančeky nemajú konca kraja (a pridávajú sa k nim aj polonahí poloopití Íri). V campe ešte hráme skvelú hru – chytanie disku v súboji asi desiatich ľudí, sácanie a drganie je povolené.

Sobota

Opäť ranný zápas s Írskom, demotivácia pred hrou ešte väčšia ako v piatok. Uznávam, že sklamanie z nepostúpenia do semifinále bolo veľké, ale predsa len – keď sa už skoro celý týždeň snažíme a makáme, nie je lepšie skončiť piaty ako posledný ôsmy? Našťastie zápas má identický vývoj ako ten predtým (akurát Íri tuším dali o bodík viac), kazili si útoky občas aj úplne nevynútene. V tomto zápase “vznikol” ďalší Brunov výrok do siene slávy “poď bejby, hraj so mnou”. Teda ani nie tak vznikol, lebo Bruno ho už predtým používal, ak chcel spoluhráča upozorniť, že mu môže nahrať. Ale od tohto zápasu sme ho začali používať na všetko…

Posledný zápas na turnaji o 5-te miesto s Rakúskom sme poňali už tak viac-menej zábavne. Nie že by sme ho nechceli vyhrať, ale výborne sa dá vystihnúť ako lážo-plážo. Plážo kvôli ihrisku, ktoré bolo spomedzi všetkých asi najhoršie, dokonca aj tie trsy buriny na ňom bolo treba hľadať v prašnom podklade. Čiaru na jednej strane ihriska sme urobili do prachu topánkou, aby ju bolo aspoň trocha vidno. Lážo jednak kvôli staffákovi, ktorý na zápas štvrťhodinu meškal, takisto aj kvôli našej hre. Výsledok sme v pohode kontrolovali (minimálne v druhom polčase už hej) a bavili sa na Brankiho couchovaní, ktorý posielal hrať väčšinou osem hráčov, z toho päť dievčat (to bude asi tým pivom, ktoré kúpil open tímu ako cenu útechy a potom im ho pomohol vypiť :)). Výhra 17:7, piate miesto je naše.

Večer sme sa (aspoň niektorí) vybrali do našej obľúbenej pizzerie “u dvoch papričiek” a potom sme sa s Majkou prešli na show game (ostatní sa šli “pripraviť” na párty). Mixové finále bolo dosť nevyrovnané, Briti vyhrali nad Belgickom 17:11. Zaujímavejší bol pohľad na poniektorých našich nasávajúcich juniorov, ktorí sa neskôr presunuli na bazénovú párty. Keďže som na párty osobne nebol, môže niekto tieto biele miesta v reporte doplniť. Akurát som videl zaujímavé videjká (Macejko v bazéne a tak), ktoré Branki sľúbil zavesiť na Youtube.

Nedeľa – Pondelok

Rýchlo balíme (poniektorí po párty aj pomalšie), na obed nám organizátori zabezpečili autobus na štadión pre asi tri tímy (krycie meno “Sokoban”). Babské finále (Austrália vs. Japonsko) som sa rozhodol vynechať a ísť sa konečne pozrieť do mesta. Došiel som späť akurát pred jeho koncom, Austrália vyhrala o jeden bod, hoci Japonky boli v rozhodujúcom bode meter od zóny. Chalanské finále som si už vychutnal naplno, Kanada vyhrala o bod nad (opäť) Japonskom  v peknom behavom zápase plnom dlhých hodov. Nuž, v lietadle do Japonska asi nebude najlepšia nálada. Poniektorí ešte dobiehajú trading night, najlepší úlovok mal suverénne Mišo Kováč – pekný žltý dres “Australia coach”. Potom už len dlhá cesta domov do upršanej a chladnej Bratislavy. Po troch týždňoch vidím dážď, konečne normálne počko…

Nedá mi nespomenúť ešte jednu vec – veľká vďaka patrí Brankimu, bez ktorého organizácie by sme do Florencie určite nešli a bez ktorého couchovania by sme neskončili ani tak, ako sme skončili. Vďaka aj kapitánovi Marekovi a ostatným spoluhráčom a spoluhráčkam za turnaj, na ktorom sme si (hádam všetci) dobre zahrali a (napriek fakt že dosť zlej organizácii) zažili fajn týždeň.

Na úplný záver dodávam, že výsledky (nielen našich zápasov) a aj dáke pochybné štatistiky sa dajú nájsť na scores.wucc2010.com. Štatistiky sú pochybné (asi narozdiel od tých pražských), lebo na každý zápas bol pridelený iba jeden staffák, ktorý veľmi často nezvládal merať čas a rozoznávať čísla na dresoch zároveň. Poniektorí dokonca ani nezvládali komunikovať v angličtine (výrok jedného Belgičana po opici: “I’m not staff because I can speak English.”)

Na úplne úplný záver blahoželám všetkým, ktorí sa dočítali až sem (ani som nečakal, že to niekto dokáže).

Turnaj zreportoval Škrečok

Zostava Mixed
Outsiterz: Beatka, Bea, Beka, Čolka, Dada, Lucka, Marta, Natali, Miško, Škrečok
MD: Majka, Aďo, Bruno, Jožo, Kubo, Marek
Morthens: Luky, Miki
Scorpions: Majlo