Outsiterz

Florencia-OPEN

Prológ.

Tento report opisuje odyseu, ktorú náš super_mega_bomba tím musel absolvovať kým sa dostal tam kde je. TU. A teraz… vopred sa ospravedlňujem za prípadné príliš osobné momenty tohto reportu, ale myslím, že každý može alebo bude môcť doplniť svoje dojmy. A sorry za to, že je to také dlhé, ale bol to dlhý turnaj. A prípadné chyby opravím, len mam teraz málo prístup k netu… Pre tých, ktorý majú už stredoškolské učivo už za sebou, by som rád zopakoval štruktúru antickej drámy. Tak pome na to!

Naša púť začala vo februári. Braňo zisťoval záujem o majstrovstvá sveta vo frisbee. Na výber boli dve možnosti. Buď pojdeme hrať do Nemecka v kategórií do 19 rokov, alebo si zahráme v Florencii, v kategórií do 23. Tí bystejší z vás určite prišli na to, ktorá možnosť sa nakoniec uskutočnila. To že sme do Nemecka nešli bolo spôsobené hlavne tým, že bol nedostatok hráčov do 19 rokov. Teda rozhodovanie nebolo náročné. Skrátka vytvorila sa skupina outsiterov, ktorá sa o túto možnosť začala zaujímať. Náklady vyzerali byť zo začiatku pomerne malé a tužba po tom zahrať si na svetovom turnaji bola veľká. Znelo to fakt super. Vlastné tréningy, intenzívna príprava a výber hráčov do konkurencieschopného tímu. Toľko ilúzie… Ihrisko nám objednali naraz s futbalistami, čiže sme na ňom trénovať nemohli. Prípravné akcie boli, otázka je aká bola motívacia a účasť hráčov na nich. Ak mám spomenúť seba, s hanbou priznávam, že z rôznych dôvodov som mesiac pred turnajom takmer netrénoval. Bol som na jednom kempe v Trnave a Banskú Bystricu aj Dreh&Trink mi prekazili iné akcie. Ale treba uznať, že snaha o juniorské aktivity bola veľká. Tréningové kempy, turnaje, sústredenia, projekt BoUL. Neviem nakoľko BoUL jeho tvorcovia hodnotia, ale myslím že takáto súťaž má opodstatnenie (narozdiel napríklad od Kesa, ktorý tvrdí že kým nemáme poriadne natrénované je zbytočné hrať ligu). K príprave už asi nemám čo povedať tak sa rovno vrhnime na priebeh turnaja.

Postavy:

Najprv by so asi mal spomenúť zostavu, ktorá Slovensko v kategórií Open “reprezentovala”:
Paľo Guričan- kapitán, Už dlhé roky Outsiter, jedna z opôr nášho tímu, pozícia handler.
Paťo Sopóci- služobne asi najstarší člen nášho tímu (ultimate hrá 4 roky) a zároveň služobne najmladší diskredit (počas turnaja som sa dozvedel, že Diskredit takmer bezo zemien hrá už 11 rokov), pozícia handler.
Ján Spišiak- známy hlavne tým, že je vysoký intelektuál a že mu preto málokto niekedy rozumie keď sa nad niečím zamyslí. A komplikovaným vzťahom s Martou (ale o tom možno neskôr, ale asi nie:-) -presiahlo by to rozsah tohoto článku)
Ján Kuzmík- ďalší mladý outsiter, ktorý za posledný rok (odkedy s ho môžem pozorovať) spravil obrovský pokrok. Často handler, inokedy middle.
Peter Csiba- inak Petržlen, ďalší z príkladov, kam sa môže človek dostať keď rok trénuje Ultimate. Zväčša middle, ale keď treba prihrať na Callehann, tak aj handler (vďaka Poli).
Matúš Fedák- ďalší z outsiterov s dlhou praxou, handler, ktorého povzbudivé reči, ťa niekedy, tak naštvú, že hneď beháš rýchlejšie.
Marcel Kucharík- muž s vyškovou prevahou a ženskou podporou na tomto turnaji. Obe som mu len ticho závidel 🙂 Hlavný handler 2. sedmičky.
Marek Komorovský- Ďalší muž so ženskou podporou, ktorý keď hral, tak hral úplne ako o život.
Viktor Popovič- košická (teda vlastne prešovská) posila, náš tímový balič žien v červených šatách, obdorník na opĺzlosti a tak… Pozícia: long.
Jakub Jánoška- prvý skórujúci hráč, škorpík, ktorý ale na rok bude musieť zmeniť pôsobisko. Opäť long.
Viktor Tomkovič – Friker – tiež škorpiónska nádej, ktorého výkony išli v poslednej dobe rapídne hore. Pozícia: middle, prípadne long.
David Hlbocký-Dave, Trnavák, ktorý ale rozpráva po slovensky a študuje v česku. Medzi jeho hlavné záľuby patrí vyjednávanie (nie len so ženami)
Peťo -Pato. Jeden z najnápadnejších frisbistov na Slovensku, na ihrisku aj mimo neho (že Dave). 50% nahrávok ktoré dostal nesmerovali naňho, proste sa objavil a chytil disk.
Mišo Kováč- Dlhoročný outsiter, známy svojím neobvyklým zmyslom pre humor, ktorý niekedy vidno aj na ihrisku 🙂
Martin Polačko-Droppoli- no čo, som outsiter a (preto) neviem hrať frisbee (just kidding – or maybe not).

Tak poďme pomaly na vec. Ako to vlastne prebiehalo.

I. dejstvo – Expozícia (aby ste mali predstavu čo a kam ideme robiť)

Balenie vecí
K turnaju samozrejme patrí balenie materiálu. Týždňový turnaj bez objednanej stravy a pomerne veľké množstvo avizovaných parties… kto to poserie doma buď sa nedoplatí, nenaje alebo nezabaví… Samozrejme sme mali povačšinou strašne veľa jedla, aj keď by nás vysadili uprostred pustatiny. (Pre mňa zostáva rekordérkou Čolka, ktorá nakúpila za 50 eur a museli sme si “požičať” košík z billy aby sme to odniesli na intrák.) A nakoniec náš kemp stál 300 m od obchodu s dosť priaznivými cenami. Poučenie znie: nie sme v 80 rokoch, všade v supermarkete je lacno. Ďaľšou (trošku) nerozumnou investíciou boli pivá Kelt, konkrétne 18 jedenapol litrových fľaší… ale kto mal vedieť že vo Florencií NEMAJÚ STUDENÚ VODU v ktorej by sa dalo chladiť pivo. O tom ako sme ho potom “chladili” asi nechcem písať.

Tak nabalení ako na koniec sveta vyrážeme z intráku. Zraz pred Istropolisom, teda na Trnavskom mýte (aspoň už viem čo je Istropolis :-). Kto by povedal, že cesta z intráku nemôže byť zaujímavá, tak môže. Ak máš ruksak jedla, tašku s oblečením na 5 týždňov (k tomu sa ešte dostaneme), ruksak s notebookom a 6 krát pivo, je to sranda. Ale ešte väčšia, ak sa ti ten pakel piva roztrhne a pivo sa rozuteká na všetky smery. A nemáš lístok. A zvyšok nastupuje do busu. A budeš meškať… Ale, vďaka kamarátom (Petržlen, Lucie) som nebol zrazu posledný (keď niekto posunie termín odchodu deň pred odchodom…). Reakcie ľudí na extrémne množstvo piva boli rôzne. Niekde úsmevy, inde zdesesnie, ale hlavne túžba ochutnať. Tak sme stiahli jedno či dve. Čakanie na bus sme si sprestrovali úvahami či by bolo lepšie viezť batožinu na monstertrucku a ľudí v avií alebo naopak.

Cesta
Prichádza náš obrovský autobus a niekto sa pýta či može taký veľký autobus šoférovať len jeden šofér a či netreba druhého na zadnú nápravu. Šofér sa nenechal zahanbiť, povedal že to zvládne len musíme byť s ním. Na výber z DVD nám dal Nič jedna a Nič dva, upratovaním poveril hneď po nástupe Maržda. No prosto veselá kopa ten chlapík… A už sa vezieme. Najprv teplé pivo, potom Marekova vodka a debaty sa už uberajú rôznymi smermi. Prvá zastávka v Rakúsku a my máme v rukách disky pripravný zničiť si aj posledné zvyšky sebavedomia (teda aspoň sme si to mysleli, ale open tím vie, že sú aj horšie veci ako keď ti spadne disk na parkovisku). Ďalšie odpočívadlo, tentoraz už v Taliansku a dáme zbohom aj gumeňačke (nafukovacia lopta), ostala na streche benzínky. Tak jej treba aj tak bola guľatá… Zase cesta, máme pred sebou zápchu ale aj tá sa nejako končí. Po zápche sme zastali na ďalšom odpočívadle kde sme mali možnosť sledovať Aďov a Beatkin freestylový výstup. Zvyšok ľudí už disk pre priveľké množstvo kamiónov omrzel, tak skúšajú hakys. Pomaly, ale iste sa blížime do cieľa. Tesne pred príchodom do cieľa si open tím volí kapitána. Kandidátov bolo viacero a tí čo sme boli blízko Brankiho keď to vyberal, sme mali právo veta. Napríklad Marcel vetoval mňa a ja som vetoval Spiša (sorry:-) ). Z troch kandidátov (Dave, Paľo, Paťo) sme si demokratickou voľbou v pomere hlasov 5:4:3 (kandidáti nehlasovali) vybrali Paľa. Nech žije náš nový kapitán 🙂

II. dejstvo- Kolízia (hlavne s organizáciou a miestnym koloritom)

Príchod do kempu
Po vylodení z autobusu čakáme na zistenie polohy kempu a prestávku s Viktorom využívame na obhliadku supermarketu. Výsledky sú výborné, ale víno sme ešte nekúpili. Pri ubytovaní nastáva prvý kontakt s THE STAFÁKOM. Bol to taký týpek v modrom tričku a klobúčiku. To, čo sme však ešte o ňom nevedeli bolo, že vždy keď niečo hovorí treba spraviť opak. A tak sme si na jeho pokyn presunuli stany na nepoužiteľnú zem. Potom ako postavíme stany sa vyberáme na radnicu, aby nás privítal starosta. V MHD-čke volíme stratégiu: neexistuje aby dali naraz 30 slovákom pokutu! 🙂 Dve zastávky potom ako nastupujujeme, nás sprievodca (áno vo Florencií majú aj v autobusoch sprievodcov, asi preto že nemajú na zastávkach automaty:-) vysádza pred tabakom, kde si kupujeme lístky. V ďalšom spoji si ich aj označujeme (36 ľudí asi 15 lístkov). Po krátkej exkurzií po meste sme sa dostali pred radnicu kde už rôznymi spôsobmi cheerovali rôzne tímy. Starosta bol sympaťák, povedal nám okrem iného aj to, že v miestnosti v ktorej sedíme zasadal taliansky parlament, a že nám praje pekný týždeň, a že nás víta v meste, a ešte všelijaké zdvorlistoné kecy, ktoré nám náš tlmočník tlmočil do angličtiny len tak letmo. Ďaľší program, Frisbee in Piaza, inak povedané zničte si disky na dlažobných kockách :-). Po chvíľke hádzania nás to omrzí a v malej skupinke máme namierené do kempu. V buse sa dáme do reči s rusom ktorý ide pre svoj tím na vlakovú stanicu. V autobuse zjavne vyzeráme ako turisti, turisti ktorí majú mapu a tešia sa z toho, že vedia kde na nej sú. Niektorí Taliani si to ale môžu pomýliť so stratenými turistami. Jeden taký do nás začal hustiť. Asi sa pýtal kam sa chceme dostať. Svoje a naše jazykové medzery (on nevedel anglicky a my taliansky) vynahrádzal tím, že o to viac kričal. Odporúčam skúsiť v bratislavskej MHD. Odchyťte si turistu (môže byť aj japonský) a začnite naňho po slovensky kričať: “Kam sa chceš dostať? ČO? Veď povedz! Ešte raz, kam chceš ísť sa ťa pýtam?! Zachránila nás Talianska pani, ktorá sa nás podobné otázky začala pýtať po anglicky a my sme jej povedali, že vieme kde sme a že vieme ako sa dostať tam kam chceme ísť. V kempe si dáme úžasnú večeru a opäť skúšame miestnu MHD tentoraz cestou na showgame. Tentokrát nič zaujímavé na ceste, ale po príchode na štadión vidíme výborné frisbee. Krásne hody švajčiarov, výbornú fyzickú hru japoncov. Asi od polovice zápasu je jasné, že Japonci to vyhrajú no aj tak to bol super zápas od oboch tímov, pekná atmosféra a publikom naklonené švajčiarom. Mne sa páčil výkon japoncov a tak som povzbudzoval ich, začo my Beátka náležite vynadala, asi preto, že má vo švajčiarskom tíme nápadníkov. My, ako open tím začíname rozmýšľať nad tým, že tieto tímy máme v skupine a ako je dobre že nehráme žiadnu zo showgames, lebo by sme sa tažko spamätávali z toho, že by náš výkon videli masy :-). Po showgame nasleduje druhý kontakt s THE STAFÁKOM, tentokrát nám predlžuje cestu do kempu. Ide sa spať. Zajtra To začína.

III. dejstvo – Kríza (po tom ako zisťujeme ako budú vyzerať naše zápasy)
1. deň (hráme s GB, a Švajčiarskom)
GB
Prvý hrací deň. Ráno začiname trošku stresovito 20 minutovým čakaním na raňajky. Začíname nenávidieť organizátorov. Staffu som vynadal, nech niekomu vynadajú, aby to zajtra bolo normálnejšie. Bolo, ale nemyslím, že to bolo pričinením organizátorov (skôr tým, že chodilo menej ľudí) . Paľo mal z nášho meškania dosť stresy, ale stihli sme to. Prvýkrát sa dostávame do kontaktu s ihriskami. OMG. Toto má byť terén pre majstovstvá sveta? Priestor uprostred hypodrómu s veľmi riedkou, veľmi nekvalitnou trávou a dosť tvrdým povrchom (tí čo boli v Londýne hovorili, že tam to bolo s tvrdosťou povrchu horšie ale tu to bolo dosť zlé). Trošku rozbehania, trošku menej rozhádzania a ideme na to. Prvý zápas s GB. Začíname obranou a angláni to vhadzujú Paľovi priamo do ruky. Bohužial tesne pred zónou disk strácame. Ale máme signál, že sa dá hrať. Ale nejako príliš rýchlo po začiatku sme ten ultimate hrať prestali. Súper potom už držal zápas pod kontrolou, čo sme tak trošku čakali a rýchlo bolo 17:0 (to sme až tak nečakali). K našej hre sa toho ani nedá veľa povedať. Často nám to padalo aj po jednoduchých hodoch a ešte častejšie po blbostiach, čo sme hádzali. Tuším hrali zónu, to nás dávalo dosť dole. Neohriali sme sa na tom ihrisku dlho. Boli sme trošku sklamaní, ale hovorili sme si, že tento tím je jedným z kandidátov na medailu, tak sa nám hádam s niekym podarí hrať lepšie. O piatej hráme so švajčiarmi. Niektorí sme to zabalili do ke mpu, niektorí ostali sledovať zápasy.

SUI
Po tom ako sa pekne najeme a vrátime na hypodróm na náš večerný zápas (17:00). Bol to pekný zápas. Nedali sme síce žiaden bod, ale učili sme sa. Veľa sme boli s diskom (odhady hovorili 80%) oni na nás hrali zónu a my sme sa na to učili útočiť. Výsledok bol ale podobný ako minule. Teda 17:0, akurát to trvalo trošku dlhšie. Nakonci zápasu som si povedal, že skúsim niečo zmeniť tým, že zostanem na handli. BZZZ!! Bad move. Ako jedna z najväčších pikošiek počas turnaja sa mi v poslednom bode podaril droppull. Čo vám poviem, som debil. Zvyšok tímu mi odvtedy výmýšlal prezývky ako Droppul, Droppuli, Droppoli, Droppulík a podobne. V kolečku Paľo povedal, že hráme v priemere rok (mne sa zdá, že trošku viac, ale už to raz povedal) a že ďakuje za lekciu ktorú nám dali. Švajčiarsky kapitán nám povedal o tom ako pred 6 rokmi bol na svojom prvom podobnom turnaji, kde oni skončili poslední. A že Toto je tá najlepšia cesta ako sa zlepšovať. Bolo to také… povzbudzujúce. Vybrali aj MVP (Most Valuable Player) a Paľo má švajčiarsky nožík.
Tak odchádzame na swimming pool, magické miesto, asi najpozitívnejšia vec na tomto turnaji (a to vlastne ani neviem dosť veľa zaujímavých zážitkov z poslednej párty). Prichádzame, trošku si popláveme a ideme späť. Spišo našiel kopačky (práve vtedy sa išiel Petržlen pozrieť, či ich náhodou nezabudol na fielde), tušil že sú naše no nepamätal si to naisto a tí čo boli okolo nevedeli čie sú. Dal ich staffu. Správna voľba: ak sú naše, tak sa k nim zajtra dostaneme v Lost&Found, ak nie tak sa k nim dostane majiteľ. Správne voľba možno, ale nie na tomto turnaji. Staff ich stratil (alebo ukradol). Petržlen si musel zhanať nové kopačky. Ešteže je taký šarmantný a vyjednal zľavu v miestnom malom obchodíku so šarmantonou Taliankou v najlepších rokoch. Poučenie: keď niečo stratíte, dajte to vedieť čo najviacerým ľuďom. Ad 2: ak strácate veci pravidelne – tak si ich podpisujte. Ad 3: nikdy nepredpokladajte, že vás Talian (a ešte k tomu staffák) pochopil. Dopadlo to dobre, Petržlen má fakt super kopačky za very fair price.

2. deň (Rusko a Japonsko)
RUS
Ráno nás čaká ďalší súper, Rusko. Ráno opäť trošku zhony, no raňajky idú rýchlejšie, nejakým zázrakom máme opäť časové stresy. V tomto zápase sa to konečne prelomilo. Dávame bod. KONEČNE. Šťastnými výhercami piva, ktoré do súťaže venoval Branki sú Paťo a Kubo Jánoška. Potom sme mali šancu ešte na niekoľko pekných bodov, ale stále bolo niečo proti. V pamäti mi utkvela situácia, keď som hádzal do zóny na Davea, odhodil som, videl som že to letí dobre, bol som si istý, že to Dave chytí, hodil som sa o zem od radosti, že mám asistenciu a tým pádom som ani nevidel, prečo Dave ten disk nechytil. A takýchto skoro bodov sme v tomto zápase mali na konte niekoľko. Neviem čo si mám o tomto zápase myslieť, začali sme hrať lepšie, dali sme prvý bod, mali sme šance, ale nedokázali sme dať viac ako ten jeden bod. To bolo trošku sklamanie.
Ja by som na tomto mieste rád doplnil (inak skvelý) Poliho report. Miss turnaja získali na prvých dvoch miestach práve dve rusky (však Viktor). Jedna prsnatá blondýna ktorá sa často popri zápase ležato opaľovala, a kapitánová frajerka, ktorá mala na sebe tak málo šiat, že som len s ťažkosťami uveril, že jej zakrijú všetky jej intímne partie (ani nezakrili úplne). V každom prípade bolo vidieť dosť, až moc… koniec vsuvky.

JAP
Poobede nás čakali Japonci. Neviem ako to skomentovať. Jednoducho nás sfúkli ako žito. Nemali sme na nich nárok. Bolo to dosť depresívne pre nás všetkých, pre niektorých až príliš. Behali veľa, ale problém bol aj v nás. Ako nakoniec v každom zápase. 17:0 za 47 minút. Myslím že to nepotrebuje komentár.

Nepodarená párty

V tento deň sme poslednýkrát dôverovali organizátorom, čo sa týka programu. Vybrali sme sa na mestskú hru. V dohodnutý čas, 21:00 sme sa dostavili na námestie, ktorého meno si nepamätám. Boli sme trošku nervózni z toho, že nikoho známeho nevidíme. Po chvíľke počúvania miestneho speváka a príchode skupinky s vínom (teda dvoch skupiniek jednu viedol Marcel a druhú Lucie). Sme obdržali sms, že organizátori budú chvíľu meškať. Tak sme si s Rusmi zahrali Ninju (detaily tejto hry ešte vysvetlím keďže sa hrala aj po jednom našom zápase). Organizátori prišli, vysvetlili mestskú hru a začalo sa to. Objavovanie Florencie spočívalo v tom, že sme sa odfotili na turisticky zaujímých miestach. Ako bonusovú úlohu sa Viktor fotil so ženami (a dievčatami) v červených šatách. Ako úplne bonusovú úlohu sme sa ako správny mužský juniorský tím odfotili pri automate našej obľubenej značky prezervatívov. (Dúfam, že tento kus Lucie z výberu nevytrhne). Následne sme zakotvili na párty, ale bolo to zlé. Vyhodnotenie sútaže malo prebehnúť po príchode na párty, no opäť sa to organizačne nezvládlo. Pokiaľ viem, nevyhodnotila sa vôbec (vyhodnocovala sa práve vtedy, keď sme posledný deň odchádzali po finále – nevyhrali sme). Na párty asi bolo všetko, čo tam malo byť (dobre, alkohol bol trochu drahý, ale to tak býva) okrem ľudí. Tak sme si po krátkej analýze urobili názor, že odchádzame. Opäť nás organizátori prekvapili, tentoraz tým, že po otázke: “Can we take the shuttle to the camp?” Bola odpoveď: “[:No šatoló:]”. Tak to s nami pekne vybabrali. Vybrali sme sa na hlavnú stanicu, aby sme nastúpili na autobus, no malo to zopár problémov jeden nám práve ušiel, ďalšia linka už nejazdila, tak sme počkali na autobus číslo 17. Problém bol v tom, že sme nastúpili na zlý smer (Sorry chlapci, bol som trocha podnapitý – Petržlen). Po prvej zákrute sa pýtam Kuba Jánóšku pamätnú otázku: ” Kubo? A nezdá sa ti, že tento autobus ide chujovým smerom?”. Išiel. Kým sme sa na 283% uistili, že to je skutočne tak, prešli tri zastávky. Potom sme vystúpili, tuším na námestí svätého Marca (áno to námestie si všetci pamätáme). Niektorí si tam povedali, že taxík je istejšia varianta (áno bola). My ostatní sme pokračovali naspäť. Keďže sme nevideli možnosť ako sa opäť dostať na stanicu busom. Išli sme pešo. Chvíľu. Potom sme sadli na autobus smerujúci na stanicu. V ňom bol človek, na ktorého by som stavil 10 eur, že je revízor… Buď nebol, alebo nekontroloval. Na stanici sme už riadne unavení a nasrdení čakali na ďaľšiu 17-ku tento krát našim smerom. Objavili sa tam aj priatelia z Poľska. Vtedy Spišo zahviezdil: “Hey! You!” otočil sa jeden Poliak. “You! Don’t go with us.” Potom sme ešte chviľu bojovali s miestnou MHD a potom sme zvolili 20 minútový peší presun do kempu, z pravdepodobne najbližšieho možného miesta, kam sa dalo v tom čase dostať MHD. Bolo to také námestíčko kde na nás miestna žena z balkóna kričala (lebo sme robili hluk): “Can we sleep?”, my na to: “Yes, You can” a ona slušne odpovedala: “Thank you”.

3. deň. (Francúzko a Fínsko)
FRA
Takto neporiadne vyspatí sme ráno mali nastúpiť na jeden z dvoch najdôležitejších zápasov (zápasov kde sme mali šancu uhrať body v množnom čísle). Francúzko. Včera prehralo 15:14 s Ruskom. Prehrali zatiaľ všetky zápasy, rovnako ako my. Dali viac bodov, ale dúfali sme že to môžeme zlomiť. Neviem prečo, ale nevedel som sa po celý čas zladiť so svojim tímom, keď sa zvyšku začalo dariť (napríklad v tomto zápase) úplne som odišiel fyzicky. Nevedel som si vôbec vytvoriť priestor a dobre nabehnúť. Preto mám z tohto zápasu napriek nášmu dobrému výsledku (prehali sme “len” 17:6) zo svojej hry veľmi zlý pocit. Paľo ako kapitán bol ale po zápase spokojný s našim výkonom, tak sa mu asi naša hra zdala lepšia. Po tomto zápase niekto navrhol aby sme si so súpermi zahrali ninju. Hra spočíva v tom, že jedným pohybom sa človek snaží trafiť súperovu ruku, súper sa tomu znaží zabrániť, ale takisto môže vykonať len jeden súvislý pohyb. Bezohľadu na to či sa ruku podarí trafiť, útočník aj obranca zostaváva v pozícií v ktorej dokončil pohyb. Po vykonaní pohybu útočníka , útočí nasledujúci hráč v smere hodinových ručičiek. Tak sme si to teda zahrali, a ako poslední dvaja zostali dvaja francúzi , ktorí si túto aktivitu pomýlili s milostnou predohrou… Bolo to skoro zlé, ale naštastie nepokračovali, takže to netrvalo dlho.

Pred odchodom do kempu sme si zbehli kúpiť disky. V Gaya stane visela ceduľka, že pri nákupe troch a viac diskov jeden stojí 8 eur. Disk sme chceli skoro všetci. Rozmýšlali sme akú zľavu sa nám podarí vyjednať keď budeme chcieť 20 diskov. Vyjednávania sa chopil Dave a hneď si k sebe zobral tušim Beátku s tým, aby len pekne stála a usmievala sa. Vysvitlo, že zľava je len na disky Ultrastar, ktoré si doma tiež kupujeme za 8 eur. A my sme chceli turnajové disky. Tak sa Daveovi nepodarilo vyjednať zľavu viac ako euro. Ale tak aspoň niečo. A zrazu sme mali vééľa diskov.

FIN
Po krátkom oddychu v chillout zóne (také posedenie pod stromami s vodovodom) som vybavil [:šatoló:], aby sme sa presunuli do kempu na náš druhý dnešný zápas, zápas s Fínskom. Kým sme si navarili a najedli sa bol už čas rozbehávať sa pred zápasom s Fínskom. Tuším Braňo nás posmelil slovami: “Nebojte sa, im je ešte viac teplo.” Bolo zaujímavé, keď sme pozorovali Fínov, ktorí ešte aj 20 minút pred zápasom pokojne sedeli v chládku. Napriek tomu, že sa rozbehávali kratšie na nás vybehli tak, že sa z toho tažko spamatávalo. Dosť sme si to zahadzovali, ale v tomto zápase mi udrela do očí fínska obrana. Hádzali sa jak blázni, vždy keď videli šancu, že disk vyblokujú. Chápal som to pri stave 3:0 pre Fínsko. Ale toto nasadenie im vydržalo aj za stavu 14:0. Najväčšiu pikošku zápasu vystrojil Mišo Kováč, ktorý si po tom ako sme prenikli tesne pred zónu zobral time-out. Stall count 6. OK. povedali sme si čo budeme hrať, rozdelili sme si nábehy a… Mišo, to proste nespravil a nechal sa vyráťať.

Večer bola Trading Night, ktorú som odignoroval, lebo som bol unavený. Snáď niekto iný doplní zážitky odtiaľ.
Ja (Petržlen) si pamätá, že Dave s Viktorom dávali Fake Trade. Išlo o tričko First date (košický dres) a Viktor zaňho chcel 140 euro. Dave sa ho snažil zlomiť, opakoval že je to proste veľa a podobne. Netrvalo dlho, kým sa okolo nich nepostavilo zo desať ľudí – potencionálnych záujemcov. Niektorý hovorili, že Dave-a založia, niektorý začali tušiť, že je to fake. Viktor to tričko nakoniec tuším vymenil.
Mišo Kováč sa sústrdil na Japonky, ktoré menili úplne všetko. Vrátil s japonskou čelenkou, asi troma tričkami a ďalšími hlúposťami. Posledný deň sa mu podarilo vymeniť austrálsky dres – “Australian Coach”. Chcel “Australian medical”, ale mala menšie číslo.

4. deň (Nemecko)
GER
Ráno nás čakal náš posledný zápas v skupine a predposledný na turnaji. Ráno klasika, akurát sa mi zdá, že boli menšie nestíhačky ako obvykle. Tak sme sa (ale fakt) poriadne rozbehali. Trošku nás zase zaskočil Staff, ktorý nedoniesol vodu, ani disk – ale už sme si na staffákov zvykli. Vyhrali sme obranu, tak tam hodili môj disk , ktorý som si deň predtým kúpil. A mne sa v tomto zápase konečne podarilo to, po čom som celý turnaj tužil. Opäť sa mi počas zápasu hralo nie úplne dobre, ale nevysral som sa na to. Behal som, občas aj seriózny nábeh a v jednu chviľu sa na to vykašlal môj obranca. Až som mal chuť mu vynadať :-). Tak, keď sa už na to vysral, tak aspoň zabehnem do zóny nie? A vtedy dostáva disk Paľo a hádže a hádže na mňa. Chytil som TO. Dal som bod. JO!! A ešte k tomu svojim diskom. Je to úplne iný pocit, dať bod a dať bod na majstrovstvách sveta (Áno, je to pocit na ktorý sa nezabúda, môžem potvrdiť – Petrž). Skúste si niekedy ten rozdiel, ak budete mať tú možnosť. Po zápase hovoril namiesto Paľa Dave, lebo ho o to poprosil. Povedal, že napriek tomu, že nie je kapitán, bude hovoriť, lebo náš kapitán hovorí vždy a vždy to isté. Hovoril, že mu bolo cťou zahrať si s Nemeckým tímom na tomto turnaji. Viac si nepamätám (ale bola to výborná reč). Nemci povedali zase niečo povzbudivé a volili si MVP. Dali sme jeden bod. Paľo hádzal, ja som chytil. Jeden z nás… Zvolili si mňa, aj keď si myslím, že som si to nie úplne zaslúžil. Ako odmenu pre MVP mali fľaštičku Jägermeistra, pre tých čo nevedia, je to bylinný alkohol, niečo ako Becherovka, len horkejšie. Citujem Marcela (možno nie doslova). “Videl som, že to ideš exnúť. Vedel som, že existujú poldecové fľaštičky a dvojdecové ploskačky. Buď to bol oždub a bola to tá poldecová… Začal si piť. Á nejako dlho ti to trvalo, už to poldeco nebude… ČO?? On exne dve deci na tomto slnku??” Fľaška mala objem 0,1 l a exol som ju :-). Ako sa hovorí slniečko mi kupilo ešte jednu rundu a ja som bol v siedmom nebi (A Poli sa na nás usmieval ako naše slniečko 🙂 ). Bolo to super. To boli pre mňa asi najlepšie chvíle turnaja (morálne poučenie znie: “Na turnajoch sa nepije, iba ak dostanete cenu za MVP”). Ešteže sme v ten deň nehrali ďaľší zápas, Paľo by ma zabil, ako povedal. Tak sme ešte šli povzbudiť Mix v zápase proti Írom. Ako rýchlo moje alkoholické opojenie prišlo, tak aj odišlo. A tak sme sa opäť pobrali do kempu začali sme sa psychicky pripravovať na náš posledný zápas.

Mix a GB
Súčasťou tejto prípravy bola aj podpora Mixového tímu v pre nich kľúčovom zápase turnaja. Hrali s GB. Prvý bod sa hral neuveriteľných 17 minút. Nebol to pekný zápas, čo sa týka spiritu. Ešte som si nevytvoril názor na to, či Ultimate Frisbee potrebuje rozhodcu, ale tento zápas je silným argumentom, že áno. Dva či trikrát si hráči GB vymysleli call počas finálnej prihrávky. Tým psychicky zlomili náš mixový tím a tak to nejako skončilo. Najhoršie na tom je, že to ani tí Angličania nepotrebovali, keďže nakoniec vyhrali turnaj a myslím, že v tom finále hrali lepšie ako Belgičania. No práve vďaka takémuto správaniu, celé hľadisko (okrem hráčov iných divízii GB) počas mixového finále freneticky povzbudzovalo Go!! Go!! Belgium!! Belgium!! Go!! Go!! Večer sme trávili “Outsiterskou zábavkou”, ktorú Jožo skomentoval asi takto: “Pozrite sa na tých Outsiterov, večer to tu behá ako šialené a na ihrisku nič.” Hádzali sme si dlhé prihrávky do davu. A zničili sme môj “víťazný” disk.

5. deň (Taliansko)
ITA
Ráno som sa zobudil 5:40. Na raňajky som už išiel v kopačkách, aby som nemeškal a všetko stihol. Chceli sme na ihrisku odovzdať všetko (aj to, čo sme zabudli odovzdať počas predošlých zápasov). Najedli sme sa a vyrazili na fieldy. všetko ako má byť. Taliani sú našim posledným súperom (Niekotrý si spomenuli na nedávne víťazstvo Slovenska nad Talianskom na MS vo futbale). Rovnako ako my, Taliani prehrali všetko. Fakt sme do toho šli naplno. Ale nešlo to. V obrane skúšame osobku aj zónu, ale zónu len na krátko (na jeden bod) lebo je fakt deravá. Neviem povedať oveľa viac, nedarilo sa mi na ihrisku, to je jedno čo viem, a nepodarilo sa mi ani zapamätať viac detailov. Proste sme to prehrali 17:8. Tak. Sme poslední. To čo všetci tušili už na začiatku, ale nechceli sme si to pripustiť. Niektorí z toho mali depresiu, niektorí krátkodobú, iní napríklad ja, máme z toho síce slabšiu, ale dlhodobú depresiu. Francúzi nám na konci turnaja povedali, že my Slováci sme im boli ťažším súperom ako títo Taliani. Aspoň náznak toho, že nie sme taký šupáci.
Tak sme aspoň sledovali ako si slovenský mixový tím poľahky vybojoval svoje 5. miesto na ktoré ho odsunul zápas s GB (alebo ten nešatstný prvý zápas s Nemcami).

IV. dejstvo- Peripetia (ako sa mení sklamanie z posledného miesta prípadne 5. miesta na zážitky)
Záverečná swimmingpool party
Na začiatok sme šli povzbudzovať Belgium!!! a po zápase nasledoval vrchol týždňa (pre niektorých) najviacmega swimmingpool party. Bolo super, čo to sme popili, zaspievali sme si v šantivode Macejka a hymnu. Spišo to trošku prehnal, ráno šľuboval ako dlho už nebude piť. Čolke zobrali pollitra čerešnovice. Ja som sa to snažil napraviť, ale trtko sbskár ju vylial. Tak som nejako zaspal na lehátku. Neviem čo všetko sa stalo, ak sa niekto odváži, može doplniť detaily. Nasadli sme na shuttle, ale opäť zle. Išiel na hotel a nie do kempu. Zase sme nemali šťastie.

Raňajky na ktoré sa nezabúda
Ráno bol príjemným prekvapením Belgičan trošku pripitý, ktorý servíroval raňajky. Ten chalan bol fenomenálny. Za všetky jeho skvelé výroky uvediem: “Are you from the staff or what?” “Of course I’m not the staff. I can speak English.” Proste si mu povedal, že by si si dal ešte džús, tak sa zobral, preskočil zábradlie a doniesol džús, vychladený, priamo z chladničky. Tak sme sa pomaly aj pobalili a doteperili na finále (neveril by som, že sa do toho jedného busu so všetkou tou batožinou zmestíme). Opäť sme vyskúšali miestnu kuchyňu. Dobrá, ale nezasýti. Dojmy z finálových zápasov už musí doplniť niekto iný, ja som si musel skontrolovať vlakovú stanicu odniesť sa, aby som pokračoval s pobytom v Taliansku, tentokrát na niečom ako pracovnom tábore 🙂
Dojmy z finálových zápasov (Petržlen). Ja som si pred nimi pospal, aby som bol čerstvý. Prvý zápas bolo ženské finále Japonsko – Austrália. Japonky u mňa morálne vyhrali, nemali žiaden call (alebo len 1,2), z každej obrany a bodu sa nesmierne tešili nech sa dialo čokoľvek. Každá Japonka mala niečo iné na hlave – napríklad handlerka ružový klobúčik. Austrálčanky boli naopak s klapkami na očiach nasmerované len na víťazstvo. Zo začiatku prehrávali, ale potom využili svoju nesmiernu výškovú prevahu a začali hádzať dobré longy. Tak nakoniec vyhrali, ale len o dva body. Japonky začali pľakať, Austrálčanky sa prvýkrát v zápase tešili.

Medzi zápasmi bol malý “showgame” – staff vs. all stars (to boli väčšinou austrálčanky).

Mužské finále Japonsko Kanada. Celý čas veľmi napínavý a dobrý zápas. Japonky zabudli na svoju prehru a celý čas spievali. Niekto to z nášho týmu tuším natočil. Nebolo až tak veľa callov. Kanada vyhrala až v predĺžení. Vyhral im to jeden černoch, ktorý sa tam hádzal ako 1,80m vysoký Japonec. Bol tam taký moment, keď mohla Kanada vyhrať ale jeden z nich proste nechytil takú fakt ľahkú nahrávku.

Po zápase sme sa ihneď zbalili.

V. dejstvo- Katastrofa (bola to či nebola?)
Mám z toho celého zmiešané pocity. Turnaj ako taký som si veľmi užil, ale… nechcel som skončiť posledný. A trochu ma to sklamalo. Proste neviem, čo si mám o svojom výkone myslieť. Nehral som dobre, aj keď som sa snažil najviac, ako som vedel. Peťo Csiba povedal, že ho to z dlhodobého hľadiska namotivovalo viac trénovať, ja sa ešte rozhodujem, či aj u mňa je to tak… Uvidíme ako sa na nás junioroch podpíše tento turnaj, keď nebudeme hrať so svetovou špičkou, ale so slovenským priemerom… Ale v porovnaní s antickými tragédiami sme obišli ešte celkom dobre. Prežili sme všetci a nikto zatiaľ nemá samovražedné sklony.