Outsiterz

Adventure Cup 2009

Aj keď s omeškaním skoro štvrť roka (po mnohých úpravách) je tu report z Adventure Cup-u, ktorý sa konal 28.11.2009 vo Viedni, na ktorom naši junirori skončili na peknom 4. mieste. Inak, bolo vtedy krásne jesenné počasie.

A už spomínaný report:

Predvečer turnaja vznikol mierny organizačný chaos, keďže namiesto dvoch aút išlo len jedno a zvyšní ľudia sa rozhodli ísť neskorším vlakom. Takže niektorí boli na stanici už hodinu pred odchodom. Hlavné je, že sme tam boli všetci. Aspoň sme mali dosť času vymyslieť najlacnejšiu kombináciu lístkov. To sa po chvíli duševnej aktivity podarilo.

Aby som predstavil náš juniorský tím: Myrec, Poli, Dan, Spišo, Kozi a Peťo (Csiba). Hralo sa piati na piatich, takže sa naše baby juniorky (konkrétne Marta, Beka a Lucia) rozhodli vypomôcť. Diky baby J.

Vo vlaku sme začali raňajkovať. Niektorí dospávali skoré ranné víkendové vstávanie. Cesta prebehla hladko a aj sme sa nasmiali trocha. Vystúpili sme na Simmeringu a zvyšok cesty sme absolvovali metrom.

Prišli sme okolo deviatej, polhodinu pred začiatkom prvých zápasov. Registracia, dresy a občerstvenie. Uložili si veci na tribúnu a po pár minútach sme sa dali do rozcvičovania. Dana (ako najmladšieho a najskúsenejšieho) sme vyhlásili za kapitána nášho tímu, občas mu pomáhal Branki, ale Dan mal voľnú ruku a na jeho vedenie si nemôžeme sťažovať.

Dosť bolo leňošenia, dali sme si jedno kolečko, abecedu, strečing a začali sme si hádzať diskom na chodníku. Prišiel k nám po pár minútach ujo (ešte zohrá istú úlohu v našom reporte) a z jeho agresívnej reakcie sme usúdili, že si tam nemôžeme hádzať, tak sme sa presunuli na kraj ihriska.

Prvý zápas hráme proti Wogon, nejaký domáci (dosť početný) tím. Baby nehrajú svoj zápas, tak nám pomáhajú. Tento zápas sme po plynulom začiatku brali už len ako rozcvičku. Zohrávali sme sa a prešli zo stratégie stack 3, 2 handleri na 4 v stacku a jeden handler. Spravili sme zopár triviálnych chýb, ale na naše šťastie nás v tejto štatistike naši súperi prekonali.

Po zápase som zistil, čo presne tým „Spiritom“ hráči frisbee myslia. Tými sa po konci zápasu dajú dokopy, povedia si zopár vrelých slov a nakoniec si ešte podajú ruky s úsmevom. Niečo podobné som ešte nevidel. Hrá sa pre radosť hry, čo v športoch nie je vždy samozrejmosťou. To ma prekvapilo ako prvé, že všetci hráči to tak cítia.

Druhý zápas sme hrali proti Neuburg, tiež rakúsky tím. Hráme na ihrisku, kde je povrch posypaný (nie naschvál) pieskom, takže je klzký. Keď sa nerobia prudké pohyby, tak to nevadí. Už hráme bez báb, keďže hrajú svoj zápas. Súperi majú v tíme 11 ročného hráča, ale po pár minútach vieme, že ho nemáme podceňovať. Dokonca nám dá bod (ten istý chalan dal jediný ich bod v zápase s Ketchupom, mladý talent). Na naše šťastie sme fyzicky zdatnejší a takisto vyšší. Dan to dobre handluje a vychádzajú nám už aj longy. V polovici zápasu hráme asi najlepšie na celom turnaji, dokonca sa opatrne skloňuje aj slovíčko „flow“. Prudko vyhrávame v polke zápasu. Keby niet toho náskoku, tak vyčerpanosť spôsobená nečastým striedaním by nás porazila. Nakoniec ale víťazíme stále s prehľadom.

Zatiaľ sa nám celkom darí. Pochválime Neurburg za to, že napriek celkom mladému družstvu im to ide dobre a nech neprestávajú hrať (a baviť sa pritom).

Počas krátkej prestávky si dáme rýchly cukor a ideme sa pripraviť na ďalší zápas proti Ketchupom. Vieme o nich, že sú silní. Hráme zase na piesku a bez báb, ide sa na nás pozrieť aj Branki. Po prvej minúte je nám jasné, že to nebude ľahký zápas. Po dvoch minútach a za stavu 4:0 berieme timeout. Sme proste ochromení, ledva si stíham uvedomiť čo sa vlastne stalo. Náš súper každý svoj útok jednoducho premení (akoby sme tam neboli), vedia nám utiecť a navyše hrajú zónu proti čomu je náš stack 1+4 bezmocný. Branki nám povie základnú stratégiu proti zóne (traja handleri a zvyšní dvaja odlákavajú obrancov). Trvá nám chvílu, kým si zvykneme na trpezlivú a istú hru (rozumej trpezlivo a isto sme hrali až v ďalšom zápase). Skúšame aj longy, nevychádzajú nám, oni to stále stihnú dobehnúť. Takisto si naši súperi dávajú veľký pozor a sú celý čas sústredení. Po čase začnú hovoriť „easy“, hlavne keď dajú bod prakticky z prvej. Nevieme ich ubrániť, ani zaútočiť. Za stavu 7:0 to berieme vyslovene ako tréning a chceme dať aspoň bod. Zlepšuje sa nám efektívnosť nahrávok, ale stále to nevieme posunúť ďalej. Takisto zabúdame nabiehavať do stredu a do volného priestoru. Prehrávame 15:0 čo je ľadová sprcha pre náš tím. Po zápase nám povedia, že od nás „Outsiterzov“ čakali viac (takže nás pokladali za istú značku), že sme ich minulý rok porazili a aj preto si dávali pozor. Jednoducho sme ich sklamali. My sme im naopak poďakovali za lekciu, vysvetlili náš neúspech z dôvodu väčšieho počtu začiatočníkov a že sme nikdy nehrali proti zóne. Dáme im ale sľub, že sa na budúci rok natrénujeme a nedáme im to tak ľahko (vzhľadom na časový odstup dokončovania tohto reportu môžeme oznámiť, že vo weizi sme im síce s úplne iným tímom ale predsa uštedrili odvetu ako sa patrí 15:14, bez ohľadu na spirit si myslím, že ich to štve viac ako nás táto prehra J). Máme aj session s Brankim, ešte nám zopakuje detaily hry proti zóne, vytkne nám čo sme robili zle, netvári sa ale nahnevane, skôr sklamane. V tíme koluje ľahká panika proti zóne a dúfame, že naši nadchádzajúci súperi tak hrať nebudú.

Každú hodinu hráme polhodinové zápasy, keďže pred každým zápasom sa aspoň trocha rozcvičíme a po každej hre je pokec s druhým tímom, tak nám zostáva len málo času na niečo iné. My sa ale nemáme právo sťažovať, pri pohľade na naše vytrvalé baby, ktoré hrajú aj niektoré naše zápasy a navyše ešte ich, dokopy 8 zápasov prakticky za 6 hodín. Za ich výdrž a ochotu im patrí uznanie, šiesti by sme to len ťažko utiahli celý čas sami. Strategicky sa nenajeme pred ďalším zápasom (s prázdnym žalúdkom sa lepšie hrá). Hráme proti tímu, ktorý prehral s Ketchupom „len“ 9:4, takže sa psychicky pripravujeme.

Baby nám tentoraz môžu pomôcť. Dáme prvé dva rýchle body a sme na tom fyzicky lepšie (lepšie beháme). Takisto ako my majú len málo hráčov, tuším 6 a jedna slečna je kapitánkou. Sú zhruba v rozmedzí 16-17 rokov, takže je to porovnateľné s nami. Zo začiatku ich dávame, ale udržujú 2 bodový rozdiel. (Intermezo) Marta má na sebe šál, ktorý jej s radosťou padá, zamotáva sa, takže nakoniec sa s ním rozlúči a hrá bez neho. Šál zostal smutný (koniec intermeza). Po čase si na našu hru zvyknú a dokážu sa uvoľňovať, dokonca začnú dávať viac bodov ako my. Zatlačíme na pílu a sústredíme sa. Keďže je nás viac tak sme aj viac oddýchnutí a vieme sa vďaka tomu v pohode uvoľniť aj bez cut-ov, čo je zlozvyk, ale v tomto prípade funguje. Vyhráme o pár bodov a na pokec nezostane moc času (keďže súperi hrajú hneď po nás ďalší zápas), len bežné frázy ako „lots of running“, „we have enjoyed the game“ a podobne.

Keďže sme prehrali v našej skupine len raz, tak o tri hodiny hráme zápas o tretie miesto. Táto informácia ide bokom a hrnieme sa na jedlo a zábavu. Dáme si teplú „Suppe“, napcháme do seba pečivo ktoré nám dávajú a siahneme do útrob našich zásob.

Na chvíľu sa oddelím a vyleziem hore na tribúnu. Rozmýšľam nad tým, prečo práve mne dávajú písať report, tomu ktorý ešte nebol na žiadnom frisbee turnaji. Potom sa pozriem na celý turnaj z vrcholu tribúny. Vidím ako si protihráči s úsmevom podávajú ruky keď jeden z nich dá pekný bod; ako si v inom zápase práve hovoria, aký ten zápas bol super; ako sa hráč hádže za diskom pre to aby prekazil nahrávku; ako naši rozoberajú svoje chyby s rozvahou a hovoria si čo treba zlepšiť čo robiť inak; ako jeden ženský tím kde hrajú aj hráčky nad 40 rokov hrajú proti juniorkám a majú z toho radosť; každý tu má čo robiť, kto nehrá tak si hádže, pripravuje na ďalší zápas, rozpráva sa s kamarátmi ktorých dávno nevidel, dokonca je tu aj nehrajúce publikum z Viedne. Žije a pulzuje to tu optimizmom, nikto neprehráva zápas, oba tími vyhrajú, lebo hrajú pre potešenie z hry a nie pre výsledok. Táto skutočnosť bolo to, čo ma najviac potešilo a dúfam že to tak ultimate-u vydrží a neprehupne sa to na komerciu a výkon. Má na to, myslím si.

Dosť bolo filozofie. Pozrel som si západ Slnka nad Viedňou. Vyčítam si, že nikto nezobral foťák lebo bolo krásne jesenné počasie a sme aj miestami pekne hrali. Vraciam sa k našim kde už je zábava v plnom prúde. Spišo má opäť svoju chvíľku a dáva jeden „joke“ za druhým. (Peťo odo mňa chcel aby som tu niečo zacitoval, ale keďže sme ako nováčikovia takéto perly nečakali, nezapisovali sme to. Vo februári sa na november ťažko spomína. Ale Mesi to myslím weizovským reportom vynahradil, nabudúce nie zápisník ale diktafón). Potom sa donesú dva balóny a Dan zahrá na našich hlavách niekoľko symfónií. Náš volný čas sa rýchlo minie. Medzitým baby hrajú o lepšie umiestnenie, takže ich ideme povzbudiť. Potom si pozrieme zápas o víťaza druhej skupiny. Ten čo prehrá hrá s nami o tretie miesto. Hrá český výber a Riders. Nechceli by sme hrať ani s jednými, češi hrajú zónu a sú nehorázne dobrí. Nestratia disk len tak náhodou (vždy len pri útoku do zóny). Hrá sa o posledný bod a je to remíza. Hrajú vyše 10 minút, tri útoky. Vždy sa zahodí disk len v zóne. Pro hra a mi už tušíme, že radšej by sme chceli Riders, ale aj to bude ťažké. Jeden Rider pri chytaní disku vyskočí a vo vzduchu pohne svoje nohy tak, aby ležato dopadol nohami do zóny. Češi protestujú a hovoria, že skočil až potom, ako chytil disk. Hrá sa ďalej a češi na naše šťastie vyhrávajú.

O hodinu a dačo hráme. Medzitým sa zotmelo a zapli umelé osvetlenie. Je strašná zima na sedenie. Väčšine ľudí nestačia ani 3-4 vrstvy (hlavne Marte). Tak sa náš tím ide zohriať do šatne, kde Danov obľúbený ujo (dozorca, zo začiatku reportu) príde a vynadá mu nemecky, že čo leží na lavičke. Tak sa posadí a zostávame naďalej. Ujo sa vráti a potom nás úplne vyženie do tej zimy.

40 minút pred zápasom nás Dan (správne) vyženie trénovať, rozbehávame sa, strečing, abeceda, rozhádžeme sa, dávame angels (taký drill) ako pred každým zápasom, hádžeme si na voľnom ihrisku. Sme dosť zohriati a nabudení (ako by Spišo povedal excitovaní). Príde náš súper. Vyhráme konečne útok pri hádzaní (Dan stále „vyhrával“ obranu … ). Vyzerá to tak, že sú len piati. Najväčší z nich ale vyzerá nebezpečne. A majú aj jedného relatívne malého. Hrajú s nami aj babi, keďže ony už svoj turnaj dohrali.

Ako nás Branki učil, je veľmi dobré dať dva rýchle body hneď na začiatku. Tak to sa našim súperom podarilo suverénne. Niekto spravil začiatočnícku chybu a potom niekto iný ešte jednu, a to stačí. Ale vzchopili sme sa a dali sme bod. Oni nám odpovedali rýchlo a bez zaváhania a dali nám bod. Našťastie hráme celkom isto a preto dáme ďalší bod my. Začína panovať atmosféra, že by sme to mohli vyhrať. Hlavne preto, lebo nás je skoro desať a vieme často striedať. Na našom súperovi ale nie je vidno žiadne známky únavy.

Nikto by v tom momente nepovedal, že je to náš posledný bod. Robíme priam triviálne chyby. Nechytíme disk napriek tomu, že sme sa ho dotkli (slávna poučka, všetko čoho sa dotkneš si mal chytiť). Hádžeme to moc dopredu a vyhráva efekt nad istotou. Po strate disku (čo ako zisťujeme je veľká strata) náš súper skoro vždy premení. Keď nám ten malý dá aj druhý bod, tak naša morálka strašne klesá, okrem toho súper prešiel na zónu, ktorú máme podvedome zapísanú za zlú. Klesá morálka, až moc chceme dať bod „silou“ a preto sa málo sústredíme. Každý z nás spravil zopár chýb a to sa nazbiera. Nakoniec prehrávame 11:2. Dáme si posledný pokec, zatlieskame si a hovoria nám, že sme neboli zlí, že mali viac šťastia a nabudúce to môže dopadnúť úplne inak.

Náš zápas bol prakticky posledný zo všetkých a ideme sa už len prezliecť a presne na sekundu stíhame vyhodnotenie. Ako posledný prišiel Spišo, tesne predtým ako nás čítali. Prekvapilo ma koľko ľudí sa zmestilo do takej malej miestnosti. Pri barovom pulte stojí postarší chlapík a s mierne zvýšeným hlasom číta výsledky. Skončili sme štvrtí, čo je na náš (Poli, Ja a Kozzy) prvý turnaj celkom fajn, aj postarší z nášho klubu nás pochvália že je to dobrý výsledok. Prví traja v divíziách dostávajú perníky. Takisto aj za spirit ktorý v našej kategórií vyhrali práve Riders (a zaslúžene). Turnaj vyhrali češi, nad Ketchupom vo veľmi napínavom zápase.

Hneď po vyhodnotení sa spakujeme, pozbierame sa a ideme na metro. Mám na starosti dorast. Poli mi ešte vynadá, že neviem kam treba ísť. Ale keď povie Südbahnhof, tak je to v pohode, už som tam mnohokrát bol. V telke má ísť James Bond o 21:00, takže sa niektorí strašne ponáhľajú domov (ale nie len preto). Prepočítavame, či stíhame vlak ak si trocha švihneme. Dochádzame k tomu, že to bude dosť tesné. Tak trocha pridáme do kroku, hlavne Beka sa tvári, že sa moc ponáhľa. Poli a Myrec išli naopak okúsiť čaro Vianočných trhov vo Viedni. Je to určite vyššia úroveň ako našich trhov v Bratislave. (až na to že sme ich nenašli, chvíľu sme sa túlali a keďže sme ledva chodili, išli sme vlakom o hodinu neskôr ako zvyšok)

Sadáme na metro a sadneme si nakoniec vozňa, kde sa všetci akurát pomestíme. Na Stephansplatz sa prestupuje, lúčime sa s Polim a Myrcom. Niektorí spoznávajú čaro viedeňského metra a jeho obrovský počet chodiaciach schodov, iní sú naopak dezorientovaný. Akurát stíhame odchádzajúce metro, tak doňho nasadáme. Až v metre sme sa presvedčili, že ide dobrým smerom. V metre si robíme srandu zo Spiša, ktorý chytil príliš formálnu a sarkastickú náladu. Ale nechá si, nech si z neho robíme srandu, čo nám vyhovuje. Posledné metre k stanici zrýchľujeme, v stanici už bežíme (aj tak sme sa nestihli po zápase vybehať). Zo smútkom zisťujeme, že nástupište posunuli o 300 metrov, tak pridáme do kroku. Babám zoberú chalani batožinu, nech nezaostávajú. Vo vlaku sa ešte pre istotu opýtame, či ideme dobrým vlakom. Po kladnej odpovedi si vydýchneme a nakoniec sa posadíme.

Vydýchavame sa a ja s ľútosťou zisťujem, že ako moja košeľa vyzerá, ako by bola čerstvo vypraná v pote. Je úplne mokrá.

Zjeme a vypijeme posledné zvyšky stravy, porozprávame sa o turnaji, niektorí vyčerpaním zaspávajú. Ja si v polovici cesty vytiahnem notebook a začnem písať report. Nechám deti nech sa zabavia samy. Pred Bratislavou si ešte vystrelíme zo Spiša, že Devínska už dávno bola (aj mňa o tom ostatní presvedčili), nakoniec sa nejaká dobrá babka ozve, že to kde práve stojíme je Devínska, takže Spišo rýchlo hodí batoh na plecia a beží von. Ešte vo vlaku sa rozlúčime a každý ide iným smerom domov. Toľko môj prvý turnaj, necítim sa byť zničený, naopak sa cítim byť plný energie. Ešte idem s rodičmi na návštevu ku známym, kde ma ale únava porazí a zaspím v posteli môjho kamaráta. Bolesti svalom a kĺbov sa dostavia až o dva dni, práve v pondelok, keď zvykneme s Berenom, OdromM a ďalšími behávať šprinty. Pri pomyslení na našu prehru s Ketchupom (ktorá ma ešte dlho vnútorne motivuje) si niekde zo zásoby vytiahnem sily a tie šprinty zabehnem.

Krátky záver z našej hry. Na to, že to bol pre niektorých prvý turnaj, je to dobrý výsledok. Mali sme väčšinou fyzickú prevahu, čo nám umožňovalo nabehnúť si bez problémov. Takisto naši skúsenejší, Dan ako spoľahlivý handler, Spišo ako spoľahlivý hráč v poli nám zaručili, že sme nestrácali disky hneď v prvom hode. Môžeme si vytknúť, že naša hra nebola veľmi koordinovaná, málo cutov a veľa zbytočných nábehov. Stack sa nám ale podarilo udržiavať. Čo sa týka obrany sme boli vcelku spoľahlivý, predsa len sa bráni jednoduchšie ako sa útočí. (polik: ako koho…)

Moje dojmy sú veľmi pozitívne. Dobre som si zahral (a zabehal), spoznal časť nášho tímu lepšie a v neposlednom rade sa dobre zabával celý čas.

Autor Peťo Csiba

Gramatická a jazyková korektúra + blbé poznámky Polik