Outsiterz

Historická sága o xEUCF Londýn 2009

11 January, 2011 – 19:41

Prinášame vám historicky prvú historickú ságu s frisbee tematikou. Množstvo postáv, neuveriteľné zápletky, temné uličky Londýna, fikciu aj skutočnosť, to všetko vám prináša táto jedinečná sága o xEUCF 2009. Ak zavoláte ihneď, dostanete aj podpis od autorov na svoj disk a kvalitné strúhadlo na mrkvu zdarma.

Prológ

“Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.” (Pierre de Coubertin)

“Nič podobné som so slovenským tímom ešte nezažil.” (Branki de Jaško)

Outsiterz sa koncom septembra 2009 zúčastnili asi svojho najlepšieho turnaja vôbec (nie sme dostatočne služobne starí na to, aby sme to mohli povedať, ale asi na tom niečo bude). Vybrali sme sa totiž na majstrovstvá Európy klubov do Londýna. Zo štyroch kategórií sme si vybrali “mixed”, na ostatné nás bolo málo (aj keď niekto zauvažoval na tému “Outsiterz masters” tímu).

Turnaj to bol dlhý, preto bol na napísanie tejto ságy potrebný dlhý čas (namiesto reptania ste nám mali dávno pradávno ukradnúť skill).

Streda, 23. september 2009

V skorých ranných hodinách o ôsmej sa tím stretol na bratislavskom letisku. Po krachu SkyEurope sme mali letieť všetci Ryanairom, len Keso zabudol po prebookovaní skontrolovať, či letíme tým istým letom. Piati zúfalci zistili, že letia až poobede a odchádzajú kávičkovať do Avionu, až na Pedra, ktorý ešte išiel domov pozerať domov seriály. Ešteže to nebolo naopak, ak by sme všetci prišli na zraz až na ten poobedný let…

Nasleduje exkluzívny odstavec od nášho londýnskeho dopisovateľa Dana Kollára:

Keď prvá várka doletela do Londýna, išli sme sa vyčurať.  Zodpovednejšia časť vybavovala niečo s EasyBusom, ostatní sedeli pri kufroch a občerstvovali sa. Dan tete BurgerKingu nepovedal že to chce zabaliť, a tak sa na neho muselo čakať, z čoho bol nešťastný. Pekný oranžový EasyBus sme ale v pohode stihli a ešte sme si aj kúpili v automatoch, ktorých tam bolo na mraky, rôzne pochutiny, napríklad také strašne sladké malinovky a podobne. Do autobusov sme sa zmestili na dvakrát. V nich sme boli poväčšinou dosť unavení, a tak sme zaspávali, k čomu nám pomáhala pomalá hudba bez slov rádia Magic, ktoré si púšťal ujo šofér. Išli sme aj po Baker street, a možno tam bol aj niekde dom číslo 221b, ale asi sme ho prepásli, kým sme si uvedomili kde sme. Keď sme vystúpili na Victoria station, museli sme čakať na zvyšok, niektorí si išli preto kúpiť kávu a niektorí zasa pozrieť Londýn. Zistili sme, že tam majú pestré spektrum pekných taxíkov, veľký palác (no podľa mňa bol o ničom (aj podľa mňa)) a pekné parky.  V parku bolo veľa veveričiek, no nechceli sa dať uloviť.

Štvrtok, 24. september 2009

“Všetci pristupovali k svojim povinnostiam zodpovedne, a to aj napriek tomu, že sa vám niektoré vstávania zdali trošku skoro.” (Keso de Kvašák)

Vstávame ozaj skoro, plánujeme si totiž v neďalekom supermarkete nakúpiť Oyster karty na autobus. Majú ho otvoriť o pol ôsmej, ale panuje neistota, či to náhodou nebolo “half past eight”. Supermarket neotvorili, museli sme ísť zháňať inam. Nakoniec linkou “tututu tu Uxbridge” docestujeme na skvelé tradičné anglické raňajky – toasty, nerozotierateľné maslo a džem. Dúfal som, že “zajtra to bude lepšie”, ale figu… Okrem raňajok sú celé zlé ešte aj fieldy. Niektoré (medzi nimi aj “show game” field) majú povrch, akokeby bol hneď pod trávou betón a majú ryhy, akokeby na ne niekto kládol nový trávnik a nechal pritom medzery. Aspoň počasie je fajn, typické britské slnko dosť praží, to bude hanba, keď prídeme spečení z Londýna.

Tešíme sa, že prvý zápas hráme na akotak rozumnejšom ihrisku. Okolo jedenástej hneď s pravdepodobným favoritom našej skupiny – nemeckým Frizzly Bears. Poznáme ich aj z Windmillu, hlavne takých dvoch behavých šikmáčov, prehrali sme tam s nimi asi o 5 bodov. Bohužiaľ to aj tentokrát skončilo 10:15. Ušiel nám začiatok zápasu, dali nám pár rýchlych bodov, podobne aj koniec zápasu. V strede hry to bolo veľmi vyrovnané, striedavo skórovali oba tímy. Našou najväčšou slabinou bolo, že sme po obrane nedokázali skórovať. Po turnoveri sme dali iba jeden bod, aj to bolo v takom bode, kde tých turnoverov bolo možno šesť. Druhou našou slabinou bolo, že sme boli nejakí nevyhecovaní, nenabudení, netešili sme sa z bodov, iné tímy po bode narobia kopec kriku. Je treba povedať, že obe tieto závažné slabiny sa nám darilo postupne počas turnaja odbúravať. No a treťou našou veľkou slabinou bolo, že sme sa neboli naobedovať pred zápasom narozdiel od Nemcov, ktorí to stihli. Aj keď, cestou stretávam Katku Boďovú, ktorá ma už predpripraví na ďalšie sklamanie. Čo už, rezňa sa tu asi nedočkáme…

Zo zápasu vám prinášame ešte exkluzívny rozhovor s našim ultimate expertom na ultimate Danom Kollárom. Rozhovor bol značne redakčne upravený a značne neautorizovaný.

redakcia: “Ktorý moment tohto zápasu ti najviac utkvel v pamäti?”

expert: “Išiel pull a ja som ho chcel zobrať do ruky, lenže on sa skrútil, tak som ho nezobral do ruky a nechal padnúť na zem. Ibaže sa kotúľal, nevedel som ho zastaviť. Pozrel som sa na stojacu Čolku, zodvihol som ho, hodil, lenže Čolka sa medzitým rozbehla a tak sme prišli o disk.”

redakcia: “Toto vidíš ako hlavnú príčinu prehry v tomto zápase?”

expert: “Rozhodne.”

Po oddychu a “výdatnom” obede v hlavnom stane nás v druhom a poslednom dnešnom zápase čaká francúzsky Ah Ouh PUC, tiež veľmi dobre známy z Windmillu, kde sme ich porazili o dva body. Tentokrát bol výsledok veľmi podobný, akurát sme sa o bod zlepšili, dopadlo to 15:12. Povedali po zápase pri spoločnom strečingu:

Branki: “Boli tam všelijaké body, všelijaké špeciálne oné, čo sa dalo chytiť. Boli tam aj také, čo sa fakt nedali. Ale dobre, boli tam aj pozitívne veci, obrana dala bod, viackrát. Ale aj negatívne veci, útok dostal bod.”

Pinďo:  “Ale bolo aj také, že útok ubránil a dal bod.”

Branki: “Áno, aj také tam boli momenty, je to vlastne zlé, že také bolo, takže to nebudem spomínať. Ináč ja som mal pocit, že tie longy v kuse hádžu preto, aby išli brániť. Prisahám, pass and zone robili. Ale nebránili potom zónu, tak nechápem. Ale myslím si, že tie posledné body sme ich dobre uspali v tej zóne (pozn. prekl. v našej zónovej obrane).”

Kaja: “Nevyvíjajte na mňa psychický nátlak v kruhu. Síce ja som sprostá, mala som im povedať, že zoberte ma budúci rok do Prahy, že ja už nechcem hrať s týmito loosermi.” (o tom, že Kaja najprv nechcela v kruhu hovoriť po francúzsky)

Keso: “Ale Škrečok by Ti rozumel.”

Škrečok: “Ja by som sa pridal.”

Pomaly sa poberáme na večeru (mimochodom, všetky tri večere boli ukážkou tradičnej britskej kuchyne: chilli con carne, kari kura a lasagne), kde Dan rozvíja teórie o tom, že prvý zápas sme prehrali kvôli tomu, že mali párny počet Gaia kopačiek, v druhom zase nepárny, preto sme vyhrali. Po večeri ideme pozerať tzv. “show game” z divízie open Clapham (Anglicko) vs. Skogs (Švédsko). Nádherný zápas, umelé osvetlenie, kopec divákov, layout za layoutom, paráda sledovať. Vtedy asi nikto netušil, že zajtra si takúto show game zahráme my, popredný slovenský svetoznámy tím. O tom však neskôr. Na hoteli ešte zľahka oslavujeme Brankiho narodky spolu s krabicou šišiek a potom už spať, lebo zajtra vstávame fakt skoro.

Piatok, 25. september 2009

“Niektoré vstávania sa vám zdali trošku skoro, ale napriek tomu ste to akceptovali.” (Keso de Kvašák)

Nuž, horko-ťažko, ale akceptovali. Prvý zápas hráme totiž už o deviatej, ak si k tomu prirátate 15 minút na zastávku, 15 minút jazda double deckerom cez vzrúšo kruháče, ďalších 15 minút pešo na fieldy, raňajky (slabé, ale treba), hodinu rozcvičku, tak to pomaly vyjde na vstávanie o šiestej. Čaká nás predposledný skupinový zápas, prvý proti Tallin ultimate team (samozrejme z Estónska). Mysleli sme si, že to bude ľahký zápas, lebo sme videli, ako ich rozbili iné tímy, ale ako to už býva, nebolo to tak. Navyše sme predpokladali, že budú hrať v ružových dresoch, čo sa tiež neukázalo ako pravdivé. Vyhrali sme nad nimi horko-ťažko 15:10. Bránili úplne jednoduchú osobku, ale útok sa napriek tomu trápil typickou hrou nasilu cez otvorenú stranu, obrana však doháňala, čo sa dalo.

Nasledoval posledný skupinový zápas proti EMU, opäť výhra 15:11, ale bohužiaľ hra horšia kvôli callom. Poviem chalanovi, že ground a on hrá ďalej, poviem mu, že musí contestovať, aj tak hrá ďalej. Po timeoute iný chalan počíta Brankimu od osem, Branki odhodí na deväť a že bol vyrátaný. Po Brankiho conteste ešte raz to isté… Do Marty (ktorá vtedy ešte nemohla tušiť, že sa stane hviezdou stužkovej) zase niekto narazil a úplne ju prevalcoval v zóne (bola to moja prvá skúsenosť so štandardnou anglickou fyzickou hrou s mnohými callmi, tak sa mi to vtedy ešte zdalo čudné). Našťastie sme si celý zápas udržiavali ako tak rozumné vedenie, preto nás to až tak nevyvádzalo z tempa.

Štyri tímy z prvých miest skupín posúva herný systém priamo do štvrťfinále, my sa oňho ešte musíme v poobedňajšom zápase pobiť. Čo to ale naše oči pri pohľade na rozpis pri hlavnom stane nevidia? Organizátori ako dnešnú show game zaradili náš zápas proti domácim mixovým majstrom Thundering Herd (údajne preto, že sa prídu pozrieť aj nejakí “domáci” diváci z Londýna). Časť tímu v tej chvíli chytá zrádnik alebo tréma, na čo asi nie je dôvod. Určite to však bude zaujímavé, pred takým publikom a v takej atmosfére asi ešte Outsiterz nehrali. Fandilo nám tam celé Silence, Hot Beaches, LOL, Francúzi (ktorých Dan naučil kričať “obrana” a “poďme, poďme”), Feldrenner (ktorý kričal “Braňo, Braňo)” a ešte ďalších niekoľko stovák divákov, nenormálna hecovačka, nenormálny zážitok.

Čo sa hry týka, do polčasu úplne vyrovnaný zápas, útok hral neuveriteľne dobre (hlavne Xao, ktorý nabehal strašné kilometre ako middle a stal sa hráčom zápasu, Beatka zase za dlhé hody do zóny hráčkou zápasu), stopercentné nábehy, stopercentné hody, proste paráda. Dan dal namakaný catch priamo pred tribúnou, všetci mu tlieskali. Obrana bola na tom bohužiaľ horšie (kapitáni pred turnajom zvolili totiž stratégiu silnejší útok, slabšia obrana, kým v naozaj dobrých tímoch by to malo byť naopak, u nás by sme však opačným prístupom nepochodili ani v obrane ani v útoku). Zo začiatku nám dávali veľmi rýchle body, akonáhle niekto cutol na dlhú, už sme ho proste nedobehli. V strede sme sa v obrane trocha chytili, problém bol však premeniť bod po turnoveri, šance síce boli, ale nevyšlo to.

Myslím si však, že sme slovenskému ultimate neurobili hanbu, prehrali sme len 15:11. Napriek tomu je to škoda, lebo sme stratili postup do hornej osmičky a pritom možno stačilo premeniť pár bodov v obrane… V kolečku nám hovorili, že po takejto hre aby sme boli teda aspoň deviaty, Keso im zas hovoril, aby boli vo finále, nech nás to až tak nemrzí (ani jedno sa bohužiaľ nesplnilo, ale my sme k tomu ďaleko nemali).

Povedali o show game:

Pinďo: “Showgame – zážitok, na ktorý asi nikto z nás nezabudne.”

Čolka: “O našej show game sa ešte stále hovorí a to aj za hranicami.” (Update: teraz sa už o nej asi fakt nehovorí. Ani za hranicami.)

Keso: “Útok v showgame bola určite najlepšia hra Outsiterz, akú vôbec kedy predviedli.”

Dostali sme sa dokonca do blockstack.tv (cca od 9:40 náš hotel, v ktorom bývali aj reportéri blockstack, od 18:18 vidno Martu, Škrečka, Kaju a Kesa, od 28:30 hovoria o našej show game).

Na záver dňa si veľmi unavení v prázdnom hlavnom stane dávame lasagne, je to veľmi chutné, asi preto, že sme takí unavení. Už sa len došuchtať na hotel, dať si sprchu, nahrať si poznámky, vďaka ktorým je tento report akotak napísateľný aj po roku a pol, a rýchlo spať. Dan ešte pred spaním filozofuje o tom, že zabudol počítať Gaia kopačky, jeho teória tak bola celá na dve veci.

Sobota, 26. september 2009

Dnes som mal skvelý deň. Dostal som tričko zadarmo. Je na ňom síce napísané “No brain”, ale nevadí, lebo je z dobrého matrošu. A bolo to fakt zadarmo, stačilo prísť na prvý zápas v pyžame (alebo v niečom, čo sa pyžame podobá). Tento “No brain” počin neprekonali ani iné počiny, hoci sa mi Pedro pokúšal vyfúknuť tričko naozaj kvalitným šľapákom na ruku jedného z protihráčov. To našťastie nezávislá porota posunula až na druhé miesto a v kolečku všetci zvolali “Give him The Shirt!” a ukázali na mňa. Chvalabohu, fakt je veľmi dobré a kvalitné. Ale boli z Franfurktu, mohli radšej nejaké párky doniesť.

Ešte k zápasu: chceli sme vybojovať aspoň to deviate miesto, preto sme na Eintracht Franfurkt vybehli namotivovaný večernou show game. Napriek tomu sme im nechali až priveľa šancí a miesta, obrana sa rozbiehala v prudkom typickom londýnskom slnku len veľmi veľmi pomaly. Našťastie sme to ustáli, vyhrali 15:12 a ideme hore. Ďalšie poznámky sa k tomuto zápasu bohužiaľ nedochovali (hlavne kvôli tomu, že Dan si prezeral svoje pence a nemal čas nahrávať)

Do predposledného zápasu turnaja dostávame ďalších známych z Windmillov, a to Discflyers z Dánska. Proste sme ich suverénne rozflákali 15:7, zatiaľ najmenej tesný zápas. Rozhodla obrana, proti zóne nevedeli čo so sebou, po turnoveri sa chytali všetci hráči, dokázali sme skórovať aj bez hlavného ťahúňa obrany Brankiho, čo bolo veľké plus. Každý si dal bodík, Dan pochytal Kajine blbosti v zóne (blbé je, že sa nedochovalo, o ktorú Kaju išlo), presadili sa baby, pohodička, parádička. To čo sme na začiatku turnaja vnímali ako mínus (obrana po turnoveri nedávala body) sa zlepšilo. Podobne sme eliminovali aj druhý mínus a naučili sa tešiť sa z bodov…

Večer sme sa boli pozrieť na show game semifinále open divízie Karkulkukopla (Fíni) vs. Chevron (Briti), ktoré však vôbec nebolo napínavé a skončilo s veľkým rozdielom výhrou Chevronu (to už sa radšej na tú včerajšiu show game pozerať).

Nedeľa, 27. september 2009

Posledný deň turnaja, ráno balíme, keďže z fieldov pôjdeme rovno na letisko. Čaká nás už len jeden posledný zápas o deviate miesto s Fischbees, viacerým kľúčovým hráčom (Xaovi a Beatke) sa však nevyhli zranenia, preto hráme troška oslabení. Naša hra pôsobí nedobrým dojmom, kazíme, spíme, hocičo iné, len nie sústredenie na zápas. Škoda, prehrávame 11:15, na dlhú cestu naspäť na Slovensko nepôjdeme s práve najlepšími pocitmi. Na letisku si robíme takú malú anketu, keby nebolo posledného zápasu, každý by mal z turnaja lepší pocit. Treba však spomenúť, že sme sa umiestnili celkom dobre, v prvej polovici tímov, čo by som si pred turnajom asi netipol.

Z cesty domov si nepamätám vôbec, ale naozaj vôbec nič.

Epilóg

Na záver pripájam jeden pekný úryvok z Brankiho poturnajového mejlu:

“Ťahali sme všetci za jedno lano a myslím si, že veľa ľudí sme príjemne prekvapili našou súhrou. Celkom sa mi páči, že sme takí rôznorodí a nie sme všetci rovnakí. Sme mladí aj starší, väčší aj menší, šikovnejší aj menej šikovný, kľudnejší aj prchkejší, ale dohromady sme silnejší ako navonok vyzeráme. Toto sa mi páči najviac.”

Vďaka všetkým, ktorí vydržali čítať a hlavne čakať na vydanie tejto historickej ságy (dúfam, že vás od toho jeden a pol ročného refreshovania webu nebolí prst). A samozrejme vďaka všetkým (a hlavne kapitánom Kesovi a Brankimu) za takýto úžasný turnaj, snáď ste si zaspomínali aspoň tak dobre, ako ja a namotivovali sa do tejto novej sezóny, v ktorej nás určite čakajú aj takéto náročné a poučné turnaje.

Naša hviezdna zostava: Beka, Dada, Marta, Beatka, Bea, Kaja J., Kaja P.,  Čolka, Branki (a), Keso (c), Pedro, Cyril, Jožko, Pinďo, Xao, Paľo, Dan, Škrečok

Kompletné výsledky tu. Fotogaléria tu, tu a tu.

Report by Škrečok (a jeden odstavec Dan)