Outsiterz

Indian Old Summer Kundl 2010

Tento report bude o všetkom možnom, čo sa odohralo počas indiánskeho leta v Kundli, na príjemnom turnaji organizovanom našim „inverzným“ klubom INNsiders. Komentárov k hre bude pomenej, keďže moja stará pamäť si pamätá všeličo, len to ako sme hrali, moc nie. Očakávam, že spoluhráči doplnia 🙂
Babie leto a víkend plný kvalitného frisbee kdesi ďaleko pod horami. Lákavá predstava, čo poviete? Tak akosi mal vyzerať posledný septembrový víkend v podaní nášho tímu v tirolskom Kundli. Jasné, že sa k tomu pripletú nejaké komplikácie, ako vzdialenosť, počasie, zranenia a tisíc ďalších hlúpostí, ale kto by si tým nechal kaziť predstavy? Cesta je však skutočne dlhá ako týždeň pred výplatou, Kundl je až takmer pri Innsbrucku, v tom „chvostíku“ Rakúska, kam cesta trvá takmer presne toľko ako do Ašu (môžete si to skontrolovať :)) Cestovali sme tam s víziou mizerného počasia, no plní očakávaní dobrej hry a súperov, s ktorými sa až tak často nestretávame.
Ubytovací komplex je naozaj pekný, taký by ste u nás hľadali ťažko. Z garáže rovno do telocvične a ráno hneď vedľa na raňajky. Večer ešte trochu klábosíme, Keso nám tlačí kaleráby o tom, ako keď trochu postláčame mäkkú loptičku chodidlom, tak potom predĺžime šlachy na rukách a vlastne ľudovo povedané, dosiahneme ďalej. Ono to však napodiv naozaj funguje, musím sa dokonca postaviť na lavičku, lebo bez problémov položím dlane na zem. Ale je to asi skôr psychologické, u niektorých to nerobí nič.
Ráno sa budíme do nádherného dňa, ale len pre milovníkov dažďa. Ako by povedal dedo Komárek vo filme Na samotě u lesa: „A chčije a chčije.” Po raňajkách vyrážame na miesto činu, pekne naobliekaní ako cibule. Toto má byť indiánske leto?! Náš zápas je až v druhom kole duelov, tak sledujeme nejakých zoufalcov. Napodiv niektorí z nich hrajú v krátkych rukávoch i nohávoch a hlavne sa celkom bavia, hoci im to padá a disk sa šmýka. Už sa aj chystáme rozbehať a rozhádzať, no prichádza správa, že Chuck Bronson neprišli. Čo sa dá robiť, voľnú chvíľu si niektorí krátia cestou do mestečka, iní hrou Bang!-u a niektorí neustálým napchávaním sa. Jednou z úsmevných vecí na tomto turnaji bol totiž Kuzmov apetít. Furt niečo tlačil, chlebík, zeleninku, čokoládku, mal plnú tašku jedla a ubúdalo z nej priam raketovým tempom. Ale dobre, že mu chutilo. Sledujeme aj zápas Stormu s Brankim, Aďom, Jenom a Duškym. Branki a spol sú po piatkovej žúrke spočiatku nejakí spomalení (divné, čo? :)), dokonca sa smejeme z Brankiho výkonu, ale potom zapli a poľahky víťazia. Odvtedy sa počasie umúdrilo, prestalo pršať, maximálne občas trochu posmoklilo a nebolo ani zima (asi len mne, keď som si v prvom zápase skúšobne obliekol chladivý dres a potom som skoro umrel, musel som behať ako fretka, aby som sa zahrial).
Pred „prvým“ zápasom v skupine, teda prvým, ktorý skutočne hráme, máme dohodnutý termín stretnutia a rozvičky a sám kapitán mešká. Tu už skutočne nikto nič negarantuje. Zo samotného zápasu si nepamätám bohužiaľ takmer nič a aby toho nebolo málo, ani z ďaľšieho nie. Po kontumácií s Chuck Bronson sme potrebovali na postup do boja o prvé miesto zvíťaziť aspoň v jednom zápase, čo sa nám aj podarilo. Druhý sme asi prehrali (ach, tá skleróza) s nejakými Osterreichermi. V každom prípade sme postúpili do štvrťfinále, kde nás čakal víťaz inej skupiny, domáci INNsiders. Tradične sa stretávame napríklad na turnaji vo Weizi, je to tím s veľmi nízkym vekovým priemerom, kto ich nepozná, pokojne by tu bandu usmrkancov podcenil. To by sa mu však škaredo vypomstilo, lebo sú už dosť skúsení a majú natrénované, predpokladám, že o chvíľu budú robiť výrazné problémy aj Upse a BigEz. Medzi zápasmi sme si to ešte trochu spestrili aj malým futbalom, bola celkom sranda. Niektorí sa však dosť zadýchali a tak bol futbal neskôr zaradený medzi nežiadúce aktivity, ktoré sa nik neodvažuje vyvíjať, aby nebol povedaný a popoťahovaný (viď. perla slovenskej beletrie, Kniha o cintoríne :)).
Keďže pamäť mi vytrvalo odmieta zveriť informácie, koľko zápasov sme odohrali v sobotu a koľko v nedeľu, dám na tetu intuíciu, ktorá vraví, že po skupinových zápasoch bol koniec sobotného programu. Vrátili sme sa do našej príjemnej spacej telocvične, zjedli celkom chutnú večeru a oddali sa oddychovým aktivitám. Po nejakej hodinke sa viacero ľudí uchýlilo k takým zverstvám a kacírstvam ako učenie, opravovanie príkladov všelijakých pokútnych seminárov, lenivé povaľovanie a spanie, no proste hnus velebnosti 😀 Pár sa nás však našťastie pozbieralo a šli sme sa pozrieť na party. Pokecali sme so Stormákmi, ktorí si spravili súkromnú garážovú party a boli hojne vybavení rôznymi opojnými mokmi. Potom sme sa odobrali do samotného dúpäťa party, ktorá bola v štýle Hawaii. Tí, čo prišli v bikinách, mali tuším drink zadarmo. Nanešťastie to nespravili žiadne dámy, len jeden srandista. Tanečníci ozdobení kvetmi s drinkami v rukách diškurovali a tancovali medzi stolmi, všeobecne panovala dobrá nálada. Tanečné kreácie inšpirovali mojich spoluhráčov ku všelijakým nápadom, ako napríklad, že im mám ukázať nejaký spoločenský tanec. Vidíte, tak dopadnete, keď o vás niekto niečo vie. Všetko samozrejme podnecoval najmä Keso. Najviac prekvapená bola Kaja (Pintérová, nie Janíková), ktorá ma tiež pobádala ukázať, čo tancujem, no potom ju vybrali ako tanečnú partnerku. Ale musím povedať, že jej to celkom išlo. Zapojili sa aj ďalší a tak sme trochu potancovali a pokecali, kým prišiel na rad špeciálny variant Beer race – Limbo. Určite to poznáte, je to podliezanie tyče bez dotyku v tanečnom rytme. Tyč sa postupne znižuje a vyhrávajú tí s najlepšou rovnováhou, umením znížiť ťažisko a koordináciou pohybov. Česť Outsiterz hájili Ľudka s Kuzmom. Keďže úspešnosť hodnotil výkrikmi, povzbudzovaním a potleskom dav divákov, našich zástupcov neprávom takmer vyradili už v prvom kole. Až po kapitánskej intervencií mohli pokračovať. Ľudka najskôr pindala, že jej mohli dať za parťáka niekoho lepšieho, Kuzmo sa však vypol k výbornému výkonu a tak ladne preplávali ďalšími kolami. Medzi najlepších sa síce nedostali, ale to im za nejakú tú kofolu alebo iný podarúnok iste odpustíme. Po vypadnutí nášho dua to už väčšina z nás zabalila a odobrala sa do náručia Orfeovho.
Nedeľa nás víta oveľa krajším počasím ako sobota a necháva nás nerušene sa tešiť na štvrťfinálový duel. Na ihrisko vybiehame s odhodlaním pobiť sa o semifinále a domácim vytrieť kocúra. Chalani zo Stormu nás povzbudzujú z auta, občas aj zatrúbia. Začiatok je dobrý, náš prvý útok krásne premieňame, hoci bránia veľmi tesne a behajú ako diví. Hra je vyrovnaná, pár chybičiek na každej strane, no my ich robíme menej a dostávame sa do trháku 8:4. Je to skvelé, len vydržať. Nanešťastie, práve to sa nám nedarí. Súperi prestávajú robiť chyby, no my sa v tejto činnosti rozbiehame. Nešťastné hody, nevychádzajú nám dlhé, pár krát zahadzujeme úplne pred zónou. Potrebujeme dať bod, aby sme to zlomili a chytili sa, ale je to, ako keď pes naháňa svoj chvost, už-už to skoro máme, ale zase nič. Bod nedávame do konca zápasu a prehrávame 8:12, na porazenie, osem bodov za sebou.
Táto prehra na nás zanechala hlboké stopy, najmä na psychike. Ďalšie dva zápasy prehrávami, s talianským tímom Croccoli (čítaj Krochkali :)) a ešte s niekým. Končíme na ôsmom mieste, čo je po relatívne dobre zahranej základnej skupine a nádejnom stave v polovici zápasu s INNsiders veľké sklamanie. Organizátori sa nás snažia utešiť a ako tím, čo pricestoval z najväčšej diaľky, dostávame kartón piva. Milí sú títo domáci. Okrem toho ešte pridávajú každému aj nejakú miestnu špecialitu, ktorú strašne vychvaľujú. Je to taký chrumkavý koláč, vzdialene pripomínajúci veľký tenký tvrdý nepocukrovaný hnedý trdelník. Je celkom dobrý, ale keby sme priniesli trdelník, zvíťazil by náš skalický zázrak na plnej čiare.
Tak ešte záverečné foto a hej sa hor sa domov. Spomínam si ešte na jednu veselú príhodu zo spŕch. Boli vo vedľajšej budove štadióna a keď sme sa traja prišli osprchovať, nenašli sme žiadne označenie mužských a ženských, tak sme vliezli do prvej šatne so sprchou. Bola tam tuším jedna baba, ktorá už bola skoro oblečená, tak sme si povedali, že ostaneme tu. Keď sme vošli do samotných spŕch, bola tam ďalšia slečna, ale ako skúsení frisbeesti sme si povedali, že sa nebudeme okúňať a ostali sme tam. Slečna čoskoro vyšla do šatne a keďže tam bola sama a začínal najväčší nával sprchovaniachtivých, prichádzajúci identifikovali túto šatňu ako dámsku a keď sme vyšli zo spŕch, bola šatňa plná žien. Pri obliekaní sme to začali rozoberať, že vlastne len našim babám to vadí, Rakúšanky, Nemky aj Češky sa väčšinou veselo sprchujú a prezliekajú spolu s chalanmi. Na naše prekvapenie jedna odchádzajúca slečna to zhodnotila slovami: „A jenom Slováci to řeší.“ No pekne, tak nám predsa len niekto rozumel.
Musím všetkým, čo neboli, tento turnaj odporučiť. Pekné ihriská (tri vedľa seba), dobrí súperi, fungujúca organizácia a veľa srandy. A hoci na počasie mali trochu zúžený rozpočet, zvládli aj to. Nabudúce určite choďte, vyplieskame aj INNsiderov a skončíme lepšie 🙂

Autor reportu: Mesi

P.S.: Našu zostavu si fakt nepamätám celú, časom snáď doplním 🙂