Outsiterz

EUCR-E Maribor by misko

V piatok (2.8.) o 10:45 sme sa vydali na našu výpravu za slávou do slovinského Mariboru. Ehm, teda… 10:45 bol predpokladaný odchod, ktorý by z našej päťčlnnej posádky stíhal akurát tak Zajo. Keďže ďalšími cestujúcimi, boli okrem śoféra Mesiho, Kuzmo a Poli, tak sa nám podarilo vyraziť až o 11:10. Cestou sme viedli veľmi zaujimavú diskusiu. Začali sme samozrejme tým, prečo Poli meškal (dôvod sem z dôvodu zachovania obchodného tajomstva nemôžem napísať), pokračovali sme rozhovorom o “voľných vzťahoch“, až sme sa cez etiku bulvárnych novinárov dostali k deformáciám trhu. Táto diskusia bola rovnako vyčerpávajúca ako čoraz vyššie stúpajúce slnko, ale aspoň nám cesta ubehla rýchlejšie. Dorazili sme samozrejme posledný, ale našich zvyšných 9 spluhráčov si poväčšine ešte len zaväzovalo kopačky a podaktorí ešte aj 45 minút pred zápasom tlačili do gágora  dáke žrádlo. Ciele turnaja boli stanovené jasne: vyhrať aspon jeden zápas (čím skôr tým lepšie, samozrejme), pričm tá lepšia (útočná) lajna musí (dávať body?) a tá horšia (obranná) lajna môže (dávať body?). Obranná lajna mala navyše po prvom zápase za cieľ dať na turnaji aspoň jeden bod. Kvalitná rozcvička a hurá do prvého zápasu proti PD.

Vďaka vysokej úspešnosti našich útokov vyzeral začiatok zápasu (asi prvých 7 bodov 😛 ) celkom vyrovnane. Obrana v neskorších fázach zápasu vynútila aj pár chýb, ale od skórovania sme mali vždy veľmi daleko. Kvalitne uvarený ostrým mariborksým slnkom prehrávame 17:9.

Čakanie (varenie sa vo vlastnej šťave) na ďalší zápas sme trávili oddychovaním v tieni, a podaktorí aj pojedaním miestnych špecialít z neďalekej pekárne. Čakal nás ďalší súper z ČR – Tree Monkeys (Rišov “tajný” tip na víťaza turnaja), kombinujúci skúsenosti Terrible Monkeys a mladícku dravosť TREE.

Začiatok nám nevyšiel, stred zápasu sme pokazili a koncovka nám tiež vôbec nevyšla. Neviem, či za to mohlo extrémne teplo, krátka pauza medzi zápasmi alebo fakt, že súper mal o zápas menej, ale tento zápas nám proste nevyšiel. Tree Monkeys hrali dobre, ale aj napriek tomu, že viedli v celom zápase veľkým naskokom, pôsoboli miestami nervóznym dojmom. Prehra 17:4 asi za 60 min hovorí za všetko.

Keďže sa náš zápas skončil predčasne, mohli sme si pozrieť zápsy našich krajanov z Mor ho! počas ktorého sme rozobrali naše doterajšie pôsobenie na turnaji. Nasledovala sprcha a večera – dobrá správa bola, že sme sa nemuseli presúvať do vzdialenejšej školy, ale len do blízkej reštaurácie. Zlá správa bola, že bologneské špageti vypadli z piatkovej ponuky, ale dobrá správa bola, že lísky neboli označené, takže ste si mohli vypýtať aj guláš, ku ktorému bolo “all you can eat” chleba a súčastou večere bol aj obstojný šalát. Po večeri sme sa postupne odobrali k spacej telocvični, kde sme sa všetci tešili, že si zahráme BANG! (ktorý mal mať Mesi/Škrečok), keď prišla strašná správa, ktorá zatriasla psychikou celého tímu: BANG! NEMÁME!!! …a tak som sa rozmýšľajúc o zmysle života odobral na svoje ležovisko a prerušovaným spánkom, ktorý bol sprevádzaný nočnými morami som sa dočkal rána.

Ráno nás opustil Marek, ktorý odišiel do ríše Veľkej Bielej Misy loviť na veky vekov Celé Špagety. Ako sa neskôr ukázalo, nebol jediný, ktorého postihol syndróm “šťania cez zadok” a “návratu špagiet“, ale naštastie bol jediný z násho tímu. Raňajky som sa ai nepokúšal stihnúť, keďže som viac než pol hodinu venoval zalepovaniu otlakov spôsobenými mojimi “úžasnými kopačkami”. Po príchode na ihrysko sa však ku mne dostavilo maximálne rozhorčenie, keď som zistil, že na dohodnutú hodinu sa dotrtošili asi len traja z (už teraz) 13-členného týmu. Vtedy som pochopil, že sú to len gágaji, táraji a prďúsi.

Okamihy zo sobotných zápasov proti maďarským Laserovým Pávom (Lézer Pávák) a rakúskym Velikánom (BigEZ) sa mi trochu zlievajú… Pamätám si, že sme hrali (vzhľadom na našu zostavu a hlavne vzhľadom na priemerný čas venovaný tréningu v poslednej dobe) celkom dobre, ale cieľ turnaja, ani obrannej lajny sa nám splniť nepodarilo. Moje protiotlakové opatrenia sa ukázali ako nedostatočné a druhý polčas posledného zápasu som neodohral. Do tabuľky sme si zapísali ďalšie dve prehry a bolo jasné, že v nedeľu nás čaká už len jeden zápas o predposledné miesto. Neskôr za nami prišiel vyjednávač Gaspacho, aby vyjednal posunutie nášho zápasu o 9. miesto na skoršiu hodinu, aby sme sa vyhli najhoršiemu úpeku a skončili skorej a teba aj mohli ísť skôr domov …čo sa neskôr ukázalo, pre mňa osobne, ako prd platné. 😛 Po našom poslednom zápase (cca 15:00, 38°C v tieni) som dokonca zavrhol aj myšlienku na sprchu. Nevidel som v tom veľký zmysel, keďže by som sa po chvíli opäť “sprchoval” vo vlastnom pote. Ja som išiel hľadať obživeň a chvíľkovú úľavu pred páľavou do nedaľekého obchodného centra, zatiaľ čo veľká časť tímu išla obedovať pizzu. Pozeranie poobedných zápasov ma rýchlo prešlo, na moje prekvapenie, bola teplota v telocvični znesiteľná a tak som čas do večere strávil čítaním a pospávaním.

Večera bola opäť fajn. Tentokrát sa už podávali aj spomínané bologneské špagety, ale schnitzel vyzeral lákavejšie. Dopočul som sa nejaké drby o vzniku (oživení?) košického týmu, Dublin prezrádzal nejaké rady zo svojho trénerského know-how a zabŕdli sme aj do humusáckych tém, čím sme určite spríjemnili spolusediacim chutnú večeru. Po večeri sme sa zahrali na Brodieho Smitha a triafali sme cez celé (značne zmenšené) basketbalové ihrysko do koša. Niektorí borci skúšali trafiť čo najrôznejšími hodmi a niektorí išli hrubo za čo najväčšou úspešnosťou. Dospeli sme k tomu, že Brodie Smith nie je žiaden Chuck Norris, a keď nám zhasli svetlo, tak sme si ľahli na vyhriaty tartan a nasávali sme pránu. Po tejto druhej večeri sme sa pobrali načerpať sily pred naším “finálovým zápasom” proti Veľkej Morave.

Rannú rozcvičku sme opäť začali opäť neskôr ako bolo v pláne, ale aspoň oveľa skôr než náš súper. Zápas sa mal dohrať na jednom z najmenej kvalitných ihrísk v areáli, na ktorých sa mal odohrať tento rok prvý a posledný zápas. Ja som zmenil prístup v starostlivosti o svoje chodidlá, “zahodil” som kopačky a povedla som si, že radšej odohrám zápas v teniskách ako by som sa mal trápiť s tými španielskymi čižmami. Dokonca aj Marek sa vrátil zo záhrobia, aby nám uľahčil systém striedania a pomohol splniť naše stanovené ciele. Do zápasu sme vstúpili veľmi dobre. Obranná lajna dala po dlhom štvorzápasovom čakaní svoj prvý bod. A nie jeden! Hneď tri! Aj vďaka tomu sme si do polčasu vybudovali náskok štyroch bodov. V druhom polčase sa súper zobudil a začal nás trestať za naše chyby, ktorých sme aj robili viac. Obrana bola fajn, ale nedarilo sa nám premieňať body, a tak to vyústilo do strhujúceho záveru, kde sa nám podarilo za stavu 15:14 v náš prospech, skórovať a tým splniť cieľ turnaja a tiež si spríjemniť cestu domov.

Po zápase nasledovala plodná diskusia o našom pôsobení na turnaji a tak trochu aj o fungovaní tímu a pod. Z neznámeho dôvodu sa obsadilo Marekovo miesto v jednom z našich áut nejakým intruderom a ja som sa s indisponovaným Marekom vymenil, aby nemusel čakať na skončenie zápasu Mor ho! a za svoju ochotu som bol “odmenený” môžnosťou napísať tento report.

misko

Útočná lajna: Miro S., Rišo, Mesi, Virgo, Kuzmo, Maťo, Miki,

Obranná lajna: Škrečok, Poli, Ondro, Edo, Miško, Marek, Zajo