Outsiterz

Windmill Windup 2008, Amsterdam, 1. časť

Toto je pokus o odobratie ultimate skillu Ondrovi Budáčovi, ktorý s napísaním reportu zaháľa už trištvrte roka. Myslím, že aj keď budem tento report písať po častiach (aby to aj niekto čítal, bude to totiž dosť dlhé), jeho skill poľahky získam, pretože medzi draftami ešte nemá nič rozpísané (a nedopadnem so svojim pokusom ako Kaja). K veci.

Windmill v Amsterdame je najlepší turnaj, na akom som kedy bol (pevne dúfam, že bude aj v tomto roku, že sa ešte niekto pridá, lebo posledné správy od Kesa boli biedne). Skoro každý tím, s ktorým sme hrali, bol z inej krajiny, a to tých zápasov za tri dni bolo naozaj dosť. Hrali sme iba s dvoma žabožrútskymi tímami, inak to bolo pestré – Holandsko, Luxembursko, Španielsko, Nemecko, Írsko, Švajčiarsko, Francúzsko či Dánsko. Tento kolorit spolu s veľkosťou turnaja (700 hráčov, 50 tímov) bol naozaj nezabudnuteľný. A to nehovorím o hrozienkových žemličkách… Ale radšej po poriadku…

Štvrtok

Odlietame 19:50 Austrianom (operated by Tyrolian) z Viedne do Amsterdamu, nejaká úderka ide autom, lebo ako písal pred turnajom Aďo:

Austrian, potazmo Tyrolian ma neuveritelne skarede a stare letusky, takze sa pokojne oblecte pohodlne, nie vystredne 😉

Nebolo to tak, letušky celkom pekné, jedlo sa takisto dalo. Dokonca sme si poniektorí sockári v lietadle ukradli pekný plastový pohár, z ktorého sme počas turnaja raňajkovali.

Cesta v Amsterdame v pohode, povozili sme sa vlakom, trocha popŕchalo, ale dalo sa. Čakala nás krátka prechádzka zo stanice popri vodnom kanáli až na fieldy. Vo veľkom komplexe trávnatých aj menej trávnatých ihrísk rozkladáme stany a osadenstvo toho správneho z nich konzumuje skvelé Ondrove tvarohové buchtičky z viedenského letiska (možno vôbec neboli tvarohové, možno vôbec neboli Ondrove a už vôbec nemuseli byť z viedenského letiska, ale kto si to má po trištvrte roku pamätať :)).

Piatok

V piatok nás (okrem bohatých raňajok, kde bolo mrte jedla, z ktorého sa dala urobiť aj desiata či obed a najlepšie boli hrozienkové sladké žemličky) čakali tri kolá švajčiarskeho systému – náhodne vyžrebované dvojice v prvom kole a potom sa podľa skóre generovali ďalšie dvojice tak, aby boli čo najvyrovnanejšie. Ešte by stál za zmienku okrem systému nasadzovania súperov aj herný systém – hralo sa bez času do 15 bodov s polčasom pri 8. Ako som spomínal, okrem prvého kola hrali proti sebe približne rovnako silné dvojice, čo spôsobilo, že zápasy trvali väčšinou niečo tesne pod dve hodiny, proste makačka…

Prvý zápas hráme s “domácimi” Holanďanmi UFO. Najväčšie ťažkosti nám robí biele plastové UFO hmotnosti cca 170 gramov zúrivo lietajúce nad fieldom. Niektorí pri jeho pozorovaní tak nedbajú na svojich spoluhráčov, že im bez problémov hoci aj na členok šliapnu… Inak povedané, v prvom bode na tomto super turnaji som pri chytaní nejakého zatúlaného overheadu nešťastne šliapol na Busov členok. To bol jeho posledný (a prvý) bod na tomto turnaji. Zdecimovaní jednak týmto skorým zranením, našou nezohratosťou (mali sme v tíme Feldrennera Aďa, Mravca Adama, Škorpióna Svetla či Riša, ktorý nás prišiel podporiť až z ďalekého Michiganu), zápas prehrávame poľahky 6:15. Trochu mňa osobne sklamal field, na ktorom sa tento zápas hral – umelá tráva, lietajúce čiary, ktoré bolo treba v silnom vetre preskakovať, aby ich človek nezachytil…

Do ďalšieho zápasu nám žreb okrem normálneho trávnatého povrchu priniesol aj ľahšieho súpera, ako už meno tímu Ultimate DeLux napovedá, z Luxemburska. Ak ma pamäť neklame, bol to naozaj open tím – hrali v ňom aj baby a tuším aj nejakí juniori. My sa postupne zohrávame, skúšame aj zónovú obranu. Bus zase skúša svoj silný hlas zo striedačky na povzbudzovanie, čo sa okamžite prejavuje aj na výsledku. Vyhrávame (nechcem povedať poľahky, lebo zápas to bol dlhý) 15:9, čo nám zaručuje ťažšieho súpera do posledného piatkového kola.

Presúvame sa na hlavné fieldy – nenapísal som, že predchádzajúce dva zápasy sme hrali mimo hlavného areálu. Cesta na ne bola veľmi zaujímavá. Boli dve možnosti presunu, buď objednaným minivanom alebo vlastnými autami. Branki síce v tom svojom mal navigáciu, ale rozhodli sme sa ísť za objednaným minivanom, veď predsa domáci musí vedieť presne, ako a kam ísť. Tak sme šli za nimi… Teta z navigácie už bola dosť zúfalá:

Pokiaľ to bude možné, otočte sa do protismeru. Len pokiaľ to bude možné.

Minivan skončil v nejakej zapadnutej uličke, tam sa otočil do protismeru a hodný kus sa vracal naspäť…

No ale už sme späť na tých hlavných fieldoch, pozeráme na zápas našej babskej slovensko-slovinsko-americkej úderky s názvom Scuba Diving. Čaká nás posledný piatkový zápas so španielskym výberom Spanish National Team. Pamätám si iba, že už sme boli dosť unavení, že sa robilo dosť chýb, že sme bránili zónu a ešte si pamätám ako Rišo dropol pri čiare, pretože chytal disk nejakým čudným spôsobom. Záver bol dosť napínavý a hektický z oboch strán, nakoniec vyhrávame v peknom slnečnom počasí tesne 15:13. Mimochodom júnové počasie v Holandsku je premenlivejšie ako aprílové na Slovensku – počas turnaja sme nezažili akurát tak sneženie…

Sprcha, večeriame pizzu a niektorí odchádzajú do mesta obzrieť známe pamätihodnosti Amsterdamu (bol som dosť unavený, tak som nikam nešiel, ale počul som hlavne o výkladoch, v ktorých kadekto pózoval, nebudem to tu rozvádzať, máme v tíme juniorov :)), ostal som pozerať futbal z majstrovstiev Holandsko vs. Francúzsko premietaný na stenu organizátorského veľkého stanu. Holanďania deklasovali exmajstrov sveta 4:1 (chudáci tí niekoľkí Francúzi, čo sa na to vydržali dívať), aby nakoniec s nejakým pochybným Ruskom vypadli. Toľko v skratke exkurzia do nedávnej futbalovej histórie. V sobotu nás čakali až štyri zápasy, ak si prečítate ďalšiu časť, dozviete sa aj to, ako si Outsiterz poradili s nemeckými či francúzskymi masters…

Ešte pripojím zostavu, aby ste mi v diskusii pomohli zistiť, na koho som zabudol a ako sa volal ten Rišov kamarát, ktorý sa k nám v sobotu pripojil.

Zostava: Keso, Branki, Bus, OndroB., Pedro, Aďo, Adam, Svetlo, Rišo, Rišov kamarát Amík a Škrečok